Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

20.kapitola: Deti vojny

"Lare?"
Harry Potter vstúpil do Chrabromilskej spoločenskej miestnosti a uvidel ma na gauči pred ohňom. Sadol si ku mne. Usmiala som sa na neho a odložila knihu, ktorú som mala v rozčítanú v lone.
"Kde si bol?" opýtala som sa.
"Metlobalový tréning," vzdychol si a pritisol si neposlušné vlasy k hlave. "Ron je na tom dobre, akurát sa vždy necháva rozptýliť tými idiotmi."
Vedela som, o kom hovorí. Slizolinčana a ich pesnička 'Weasley je náš pán kráľ,' sa uchytila a doháňala Rona k šialenstvu. Už beztak mal malé sebavedomie, a toto jeho ego ešte viac zadupovalo.
"Viem," vzdychla som si. "Ron to má blbé.''
Slabo sa na mňa usmial a rozhliadol sa po klubovni. "Prečo tu nikto nieje? Kde sú všetci?"
Pokrčila som plecami.
"Hermiona je v knižnici, Ron asi v sprchách, Lav s Parvati sú v spálni a Neville s Deanom sa driľujú na Herbológiu vo vašej spálni."
Uškrnul sa na mňa. "Informovaná ako vždy."
"Ach, a aby som nezabudla, Gin má rande s Deanom. Ešte stále sú spolu." Dodala som zo zlomyseľným úsmevom a sledovala som ako sa môj priateľ zachmúril a stisol pery k sebe.
"Nieje tu niečo čo by si mi chcel povedať, Harry?" nadhodila som nevinne. Vzdychol si a oprel hlavu o pohovku.
''Neviem čo zo mnou je, Lare. Vždy keď ju uvidím, v bruchu mám kŕče a mozog sa mi zmení na kôpku rôsolu. Nikdy pri nej neviem čo mám povedať, alebo čo urobiť. Som s toho mimo." Takmer som sa rozosmiala nad jeho bezradnosťou, na potom som si uvedomila že ti by asi nebol najlepší nápad ako ho povzbudiť.
"Pomôcť si musíš sám, Harry, no niečo ti poviem. Skús ju pobozkať. Len tak, bez príprav či úvodov, alebo scenárov. Jednoducho to urob. A potom uvidíš na čom si."
Nechápavo na mňa hľadel. "Ale Ginny je s Deanom."
Uškrnula som sa. "Gin je nezávislé dievča. Je iba s tým, s kým chce byť. Ver mi, dlho im to nevydrží. " Tu sa usmial aj on. "Nechcela by si byť terapeutka, Lare ? Niekedy žasnem nad tým ako poznáš ľudí."
Rozosmialo ma to. "Nie, Harry, myslím si že nechcem byť terapeutka. Po vojne pôjdem na aurorskú školu a potom aloú na ministerstvo."
Harry sa zachmúril a znova si prehrabol vlasy. "Ako si môžeš byť taká istá že vojnu vyhrajeme? Ja len...nikdy nehovoríš inak než akoby sme už vyhrali. Je to...akoby si už vopred vedela že Voldemorta porazím." Fulstrovane si stisol koreň nosa.
"Harry," láskavo som sa na neho usmiala. "Ty Voldemorta PORAZÍŠ. A neskúšaj sa zo mnou o tom hádať."
"Ako to vieš?" pozrel na mňa so záujmom v očiach.
Uškrnula som sa. "Ale vážne, Harry. Už po tých rokoch by ti mohlo dôjsť, že ja viem VŠETKO."
                                                                                     * * *
Vo vysokej trónnej sieni panovalo mŕtvolné ticho. Prach sa vznášal vo vzduchu, pri zemi sa krútil do malých vírov. Po rohoch miestnosti postávalo v troch skupinách asi tridsať čiernych postáv. Nervózne sa krútili a ošívali, strkali jeden do druhého. Na konci miestnosti na vyvýšenom pódiu stálo honosné kreslo, prekryté čiernym baldachýnom. Okolo jeho nôh sa krútil obrovský čierny had a výhražne syčal. Čierne závesy zakrývali obrovské sklenené okná a zamedzovali slnečnému svetlu vstúpiť do veľkej miestnosti. Zdalo sa, že Temný pán mal neobvyklú záľubu v čiernej.
"Luciiiusss," zatiahol ostrý, sičivý hlas z trónu, pri ktorom väčšina postáv nervózne nadskočila."Si vyliečený, môj verný služobník?"
Jedna z postáv podišla niekoľko krokov dopredu a padla na zem. K Lucius Malfoy sa mierne triasol, jeho neumyté a strapaté, kedysi dokonalé vlasy mu padali do tváre. Na tvári mal niekoľko dňové strnisko a nechty mal špinavé a neumyté. "M-môj pane?"
Voldemort sa štekavo zasmial. "Si expertom na čiernu mágiu, však, Lucius?"
Kľačiaci muž sa mierne zachvel. "T-trúfam si povedať že áno, môj pane."
"Dobre." S Voldemortovho hlasu sálala tichá hrozba. "Tak ako mi vysvetlíš, môj drahý čierny mág, že ťa premohlo pätnásť ročné dievča, a navyše humusáčka? Alebo sa ku mne dostali nesprávne zvesti, že si sa celé leto liečil z Prekliatia ohňa? To si až taký neschopný ako si myslím, alebo to bol len krátky výpadok tvojho rozumu?"
Malfoy sa zachvel ešte viac a sklonil hlavu k zemi. "B-bolo to ako blesk z jasného neba, pane... Humusáci by nemali ovládať takéto kúzla..."
Voldemort zasyčal. "Severusss."
Tmavá postava vystúpila z radu. "Môj pane?"
Voldemort na ňeho uprel svoje červené oči. "Povedz mi niečo o tej humusáčke."
Severus Snape si uhladil habit a tváril sa že uvažuje. "Volá sa Lara Steinerová. Je najlepšou priateľkou Harryho Pottera a na mojich hodinách Obrany ju zatiaľ v súbojoch nik neporazil."
Snape chcel pokračovať, ale Voldemort ho prerušil štekavým smiechom. "Ani mladý Malfoy? Tvojho syna premôže obyčajná humusáčka, Lucius? Nuž, keď premohla jeho otca, syn by nemal byť väčším problémom..." Niekoľko smrťožrútov sa ticho rozchechtalo. Lucius Malfoy zbledol.
"Pokračuj, Severus," povedal Voldemort. Snape sa opäť rozhovoril.
"V súbojoch je dobrá, a čo sa týka čiernych kúziel, zrejme ich musela získať zo zakázaného oddelenia knižnice. S Potterom sa tam už párkrát prepašovali."
Voldemort sa tváril mierne zaujato. Dlhým, krivým ukazovákom pohladil čierneho hada po hlave, ktorá teraz visela z opierky trónu. "Čo povieš, Naginy?" zasyčal a potom sa uškrnul.
"Dávaj na tú humusáčku pozor, Severus. Nesmieme dovoliť aby mágia hociktorého humusáka prerástla do neúnosnej miery."
Snape prikývol. "Samozrejme, môj pane."
Tenké, úzke pery sa stočili do krivého úsmevu. "Vidíte to.." povedal ostatným smrťožrútom. "Toto je môj ozajstný služobník. Zvyšok ste špinavé červy."
Snape sa ľahko uklonil a ostatní smrťožrúti sa prikrčili.