Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

55. kapitola: Útek so štýlom

 Lebo hľa, zlí napínajú luk,oni chystajú svoj šíp na tetive,aby v temnote strieľali na priamych v srdci.

Žalm 11:2

-----------------------------------------------------------------------------------------

Päť dní.

Sto dvadsať hodín.

Tisíc štyristo štyridsať minút.

Päť miliónov osemsto štyridsať tisíc sekúnd.

Presne toľko mi  ostávalo do môjho rozhodnutia. 

Samozrejme, že som sa k nim nehodlala pridať! Nemohla som síce tvrdiť, že by ma ponuka života na vysokej nohe plného čiernej mágie a orgií nelákala, ale nehodlala som zahubiť životy mojich nevinných priateľov.

Bola som rozhodnutá újsť.

A už keď, tak so štýlom.

***

Dnes mal mimoriadne dobrú náladu. Večera bola vynikajúca. Ivy a jej priatelia sa naozaj prekonali, husacina bola skutočne skvostná. V jedle som našťastie nenašla žiadne Veritaserum, ešte že tak. Atmosféra bola dosť povoľná, hoc neustála nervozita stále pretrvávala. Severus a Bellatrix dnes neboli s nami - to, že tu môj priateľ nebol, bolo výborné, pretože by bol veľkou trhlinou v mojom pláne. Ale neprítomnosť Bellatrix ma dosť podráždila.

Keď som dopila posledný  hlt vína, jeho pozornosť sa upriamila na mňa. Opätovala som jeho pohľad s pokojom a vyrovnanosťou, úplným opakom toho, čo som sa chystala urobiť.

"Váš limit vypršal, slečna Steinerová."

'Máš niekde presýpacie hodiny, debil?'

"Požadujem vašu odpoveď."

'Toto si vychutnám.'

Pomaly som vstala, vedomá si jeho pozorného pohľadu. Dnes som mala obyčajnú košeľu a nohavice - nechcela som sa zbytočne zaťažovať šatami. Začala som sa pomaly prechádzať po miestnosti.

"Viete pane, často som si predstavovala, ako vyhrám túto vojnu. Plánovala som to, žila tým."

Údiv v tvárach okolo sediacich bol čitateľný. Len Voldemort sa nehýbal.

"Prešla som toľkými plánmi, toľkými možnosťami, že som si mnohé z nich nepamätala."

Mávla som rukou, fakľe na stenách zhasli a v miestnosti sa ochladilo. Usmiala som sa.

"Možno...nájsť váš hlavný stan a vyhodiť ho do vzduchu? Poriadne, po muklovsky, aby sa vedelo, že Temný pán umrel potupnou muklovskou smrťou?

Alebo...vás zabíjať jedného po druhom, postupne oslabovať vašu armádu."

Až teraz som uvidela tú zúrivosť, ktorá preletela jeho črtami. Pochopil... všetci to pochopili.

"Áno! Ja som Fénix, Tom. To ja som po uplynulé mesiace zabíjala tvojich poskokov, kosila ich ako muchy! Ja....ja som to."

Oprela som sa o stól z perami pevne zovretými.

"Lara Steinerová, rodená chrabromilčanka, s trochou slizolinskej krvi v žilách...a s troškou aj tej ostatnej."

Napriamila som sa, môj pohľad stvrdol. Mágia zapraskala, vzduch začal iskriť. Moje oči horeli. Vedela som, ako to postupne každému z nich dôjde. Že každý pochopí. Jeho červené oči ma prepaľovali, tvrdými nárazmi sa snažil dostať do mojej hlavy. Ale nedovolila som mu to...moje ochrany boli vysoké. Vyššie, než tie jeho.

Videla som hnev, podráždenie, ktoré ním mávalo, ale stále nebol dostatočne presvedčený, že som hrozba.

Veľká hrozba.

Posadila som sa, vyložila si nohy na stôl. Túžila som to urobiť od prvej chvíle, keď som ho uvidela. Vzala som do ruky pohár vína a poriadne si odpila, neustále sa usmievajúc. Vrátila som ho na miesto s jemným cinknutím, ktoré sa v mŕtvolne tichej miestnosti rozliehalo ako gong.

"Vládneš už príliš dlho, Tom. Je na čase to skončiť."

Bola to sekunda.

Sekunda, ako bleskurýchlo vytiahol prútik a jeho kliadba sa spolu s jeho zovestným zarevaním vrhla ku mne. Prijala som ju pokojne, vystretá, vpila sa do mojej hrude a ja som sa rozosmiala.

"Žiadna kliadba nepremôže čarodejníka, azda si zabudol, Tom?"

Znova som sa naklonila. Moje pocity si začali prerážať cestu na povrch a to bolo zle. Musela som to rýchlo ukončiť.

"Zabite ju!"

Deväť prútikov zamierilo mojím smerom. Ale presne v ten sekunde za zo stola zodvihlo deväť ostrých nožov a levitujúc vo vzduchu sa každý usadil asi päť centimetrov od ich hláv, s hrotom nebezpečne blízko mäkkej kože.

"Ale ale! A máme tu problém."

Zasmiala som sa, lebo nikto sa neodvážil zaútočiť na mňa, nie s čepeľou tak blízko hlavy. Ruky som položila na stôl, ťažko dýchajúc som mu divoko oplácala tvrdý pohľad.

"Tak čo teraz? Čo urobí veľký Temný pán? Dovolí mi odísť a ušetrí tak život svojich najvernejších služobníkov, alebo ich obetuje, hoc mi aj tak nezabráni v úteku?"

"Nezabiješ ich, " povedal, pokojne. "Možno máš veľa rečí, Lara Steinerová," moje meno priam vypľul, "ale nemáš na to."

Prebodávali sme sa pohľadmi, moja zlosť stúpala závratnou rýchlosťou. Vedela som, že to chce, ale bolo jej také ťažké odolať...tak ťažké nezabiť. Červená hlma mi zahalila zrak, zovrela som ruky do pästí a pery sa mi roztriasli.

Zabiť...

Zabiť...

Zabiť....

Potom, cez ten opar neovládateľnej zúrivosti, ku mne prenikol tichý šepot Narcissy Malfoyovej.

"Prosím....je to len chlapec..."

Bože môj....takmer som ich zabila....

Musela som sa spamätať. Zahryzla som si do jazyka a ostrá bolesť ma trocha prebrala. Takmer som ho zabila.... takmer som zabudla, že je tu...čo sa stane, ak jeden spojený zabije toho druhého? Nechcela som to zisťovať. Takmer som dovolila svojmu hnevu ovládnuť ma...

Nože pri ich hlavách klesli.

"Draco Malfoy, Narcissa Malfoyová a Lucius Malfoy môžu žiť."

Jej tiché zalapanie po dychu som prepočula.

Potom som sa znova, teraz už pokojná zamerala na Voldemorta.

"Mýliš sa Tom," povedala som pevne. "Bola som slabá. Teraz som silná."

A s tými slovami sa šesť nožov zabodlo do šiestich lebiek zvyšných smrťožrútov. Padli ticho, bez hlasu. Len ich bezduché telá sa zosunuli na stôli vedľa vydesených Malfoyovcov. Krv vystrekla. Jeho zúrivý vresk mi naplnil oči. Ďalšia kliadba otriasla mojím telom. Pohliadla som mu do tých červených očí, držiac sa na nohách, pevne a silne.

"Stretneme sa tam, kde to všetko začalo."

Z potom, ako lusknutím prstov, som bola preč.

_________________

Áno ľudia, som tu, neumrela som! Prinášam jednu kratšiu kapitolku a s ňou aj jednu novinku - ku Ceste vznikne nová kniha, kniha ilustrácií. Dlho som ten nápad zvažovala, až som sa nakoniec rozhodla moje vlastnoručne nakreslené obrázky zverejniť. Ste za?

Vera