Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

31. kapitola: Čierna medzi bielymi

Bezcieľne som sa potulovala uličkami a sledovala som každý dom. Slnko pomaly zapadalo, bolo čoraz tmavšie. Ošetrila som si niekoľko sečných rán a modrín ktoré som utŕžila, nadávajúc na hlúpe ostré sklo ktoré ostalo v záhyboch šiat a nešlo vybrať inak ako ručne. Uvedomila som si, ako som závislá na mágii. Bez nej som bola akoby bez rúk.
Nadišla noc, a keďže sa nič nedialo, vyčarovala som hojdaciu sieť a niekoľko plechoviek ďatelinového piva. V meste bolo ticho ako na cintoríne, tak som sa poriadne napila a upadla do nepokojného spánku.
* * *
Zobudila som sa na nepríjemnú bolesť v ruke. So zavretými očami som si prešla ku vnútornej strane lakťa a nahmatala tam veľkú ihlu. Prudko som otvorila oči a zodvihla hlavu.
Nebola som v sieti, ani v meste. Vyzeralo to ako nemocničná izba, všetko v bielom, okolo mňa pípali prístroje. Zo zamračením som si vytiahla prst zo štipca a potom aj plastovú kanylu zapichnutú v žile. Čo bola toto za skúška?
Keď som chcela vstať, dvere sa rozcapili a dnu vbehla sestrička. Okamžite keď ma zbadala zhíkla a pribehla ku lôžku. Zatlačila ma späť, pričom mi prst znova zakvačila do toho štipca.
"Ach čo ste to porobili, slečna? Kalyle sa nesmú vyťahovať! Požkodíte si, nebojte sa, už čoskoro vás odvezú na operáciu, už, už...."
Zažmurkala som. "O-operáciu?"
Nenávidela som nemocnice. Veľké ihly a skelnené fľaštičky plné liekov. Sestry z potrebnými výrazmi a klaustorfóbiu pôsobiace miestnosti.
Nenávidela som nemocnice.
Desila som sa ich.
Sestrička sa žiarivo usmiala. V jednej chvíli mi pripadala akoby nevedela o čom hovorí. ''Tak veru, moja drahá, našli sme vás a vašich priateľov vo veľmi zlom stave, tak veru...aj oni by už mali byť na operačkách. Len u vás sme museli čakať, aby sa vyčistené rany príliš rýchlo nezašili, zatienili by sa, tak veru..."
Mozog mi pracoval na plné obrátky , zatiaľ čo okolo mňa obskaovala, zapínala a niečo ťukala do malej obrazovky. Bola to muklovská nemocnica, to bolo jasné. A zrejme ďalšia skúška.
Nestihla som si premyslieť viac, pretože sa dvere rozrazili už druhýkrát a vošiel zrejme doktor a za ním húf sestričiek. Nakráčal si to celkom ku mne.
"Hotovo, slečna Rovezová? Pacientku treba operovať." zadunel a keď oslovená sestrička prikývla, ostatné ma zatlačili na posteľ, odistili jej brzdy a vytlačili ma na chodbu.
Vyzerala ako každá iná muklovská nemocnica v stave pohotovosti. Všade pobehovali zdravotné sestry, doktori a upratovačky s vozíkami plnými čistiacich prostriedkov. Zodvihla som hlavu a videla ako sa všetci rozostúpili aby sme mohli prejsť.
Asi v polovici chodby sme zabočili a ja som v polootvorených dverách z nápisom ČAKAJÚCI NA OPERÁCIU uvidela známeho chlapca z strapatými čiernymi vlasmi.
Šokovane som za posadila. "Počkajte!"
Doktor sa na mňa pozrel hodnotiacim pohľadom. Potom pokynul sestre aby pokračovala v ceste.
Prudko som vyskočila z lôžka a rozbehla som sa ku miestnosti kde som zahliadla Harryho. Počas behu sa mi kanyla zapichnutá v žile vytiahla. Za sebou som počula krik, no nevšímala som si ho a vbehla som do izby.
Na posteli sedel Harry, v bielom nemocničnom plášti.
"Harry!" vrhla som sa k nemu, no menovaný na mňa len nechápavo pozrel.
"Prepáč, poznáme sa?"
Šokovane som zaspätkovala, no potom som prudko potriasla hlavou. Ďalšia zo Severusových prekážok.
"Vlastne nie, prepáč. Len si mi niekoho pripomenul. Prečo si tu?"
Slabo sa usmial. ''Mal som nehodu. Na motorke."
Tu som sa chcela smiať ja. Ozajstný Harry by sa motorky nedotkol ani šesť metrovou tyčou, nie ešte sadol si na ňu a jazdil.
Falošný Harry mi pohliadol za rameno. "Nemala si ísť na operáciu? Vyzerá to že ťa doktori hľadajú."
Pokrčila som plecami. "Nič mi nieje. Všetko funguje ako má. Nepotrebujem nijakú operáciu. Pôjdem preč len sa prezlečiem a vezmem si...."
Tu som šokovane zalapala po dychu. Môj prútik! Ja nemám prútik! Zhrozene som začala prehrabávať nočnú košeľu ktorú som mala na sebe, no bezvýsledne. Nemala som ho. Cítila som sa ako nahá.
Tu som začula krik a hlasy. Našli, kde som. Do dverí sa hrnuli sestry.
"Počúvaj," naklonila som sa k falošnému Harrymu. "Kde dávajú pacientom veci ktoré mali na sebe ak ich idú operovať?"
Falošný Harry vyzeral, že nad tým uvažuje. "No," začal pomaly. "Ja ich mám zo sebou, ale najprv mi ich dali do krabice a spolu z karotékou ich uložili do miestnosti pre osobné veci. Je to niečo ako sklad."
Jedna zo sestričiek ma schmatla za ruku a potiahla za ruku.
"Počkaj!" zakričala som na falošného Harryho. "Kde to je?"
"Myslím že vedľa prímacej miestnosti, tretie dvere." prišla odpoveď.
To mi stačilo.
Vytrhla som sa sestre a vybehla som na chodbu. Prímacia miestnost, to musí byť predsa na prízemí. Zletela som po schodoch a vrazila do niekoľkých chudákov po ceste.
Prímacia miestnosť, prímacia miestnosť, prímacia miestnosť....
Boli to tmavé dvere na konci schodišťa s číslom 4.
Vyrazila som dvere a vpadla dnu. V duchu som ďakovala usporiadaným poriadkumilovným zamestnancom že všetko zoradili do abecedného zoznamu. Nájsť 'S' nebolo ťažké. Vytiahla som krabicu a začala sa ňou prehrabávať. Bol tam môj habit, topánky aj oblečenie...Potom sa mi ruka dotkla známeho kúsku dreva a skoro som úľavou vykríkla.
No presne v tej chvíli som zacítila v ľavom pleci bodavú bolesť. Cítila som ako sa mi do žíl vliali anestetiká a otupili mi myseľ.
"V poriadku, máme ju," začula som za sebou rozmazaný hlas doktora. "Vezmite ju na operačku skôr než sa preberie."
Svet sa zatočil a sčernal.
* * *
Píp. Píp.
"Adrenalín, melatonín v norme."
Píp. Píp.
"Sestra, pripravte nástroje."
Píp. Píp.
"Všetko vydenzifikované, pane."
Píp. Píp.
'PANE?!'
Kým som otvorila oči, vnímala som okolo seba rozruch a ostré biele svetlo ktoré ma oslepovalo aj cez zavreté viečka. Nehýbala som sa. Mala som pocit akoby ma niekto ovalil lopatou po hlave, ako to vravieval môj dedko. Strach ma v prvej chvíli úplne ochromil. Operačná sála! No keď som na pravej dlaní zacítila bodavú bolesť, moje telo sa na protest vymrštilo.
Začula som zajačanie a doktorovo: ''Dočerta!"
Posadila som sa ale to už ma schmatol pár rúk a niekto zakričal: "Rýchlo, pichnite jej to!"
Tie slová ma prebrali z omámemia, v ktorom som bola. Odrazila som od seba ruky ktoré sa ma snažili znehybniť a vytrhla som si kanylu z ruky.
"Dopekla držte tú šibnutú ženskú!" reval doktor, no ja som len zoskočila z lôžka a utekala som smerom ku dverám. Smiešne pyžamo ktoré som mala oblečené mi pri behu prekážalo, takže som ho natrhla až ku stehnám.
Vovalila som sa na prízemie z jedným jasným úmyslom - dostať sa odtiaľto čo najskôr. V sklade som na seba nahádzala veci, prezliekla som sa do legín a bielej košele, habit som premenila na čiernu koženku. Potom som schmatla prútik, použila na seba splývacie zaklínadlo a pokojne som vyšla na chodbu.
Všade bolo ticho.
Ani živej duše.
Prešla som všetky poschodia, no nestretla som nikoho. Bolo tam tak, mŕtvo, až z toho behal po chrbte mráz. Zišla som do suterénu, a privrela oči. Nechala som mágiu preskúmať všetky zákutia miestností, rohy, skryté šachty aj podzemné garáže a....
Prudko som otvorila oči.
Niekto tam je. Niekto koho poznám. Vôňa mi bola povedomá, no nevedela som ju zaradiť.
Rozbehla som sa tmavými chodbami osvetlenými matnými žltými svetlami. Utekala som, nohy sa mi mihali, keď som narazila na dvere. Bol tam. Niekto, koho vôňu som poznala. Otvorila som dvere a v špinavej miestnosti som uvidela postavu v rohu priviazanú ku stoličke.
Chlapec zodvihol plavú hlavu, na jeho spotenej šiji sa zaleskol známy prívesok v tvare strieborného košatého stromu.
Zalapala som po dychu.
"Colby?!"
Nemohla som tomu uveriť. Čo tu robil môj brat? A prečo vyzeral akoby ho niekto mlátil? Jeho bolesť bola do očí bijúca, a to človek nemusel byť empatikom.
Prebehla som cez miestnosť a vzala mu tvár do dlaní.
"Colby, Colby čo sa deje?"
Zastonal, pomrvil sa a roztvoril omámené tmavohnedé oči. "La-rra" zachrčal a z úst mu vyrazil pramienok krvi. Ustarostene som ho utrela rukávom a vytiahla som prútik.
"Scourfigy!"
Zakuckal sa a hlava mu padla dozadu.
"Colby!"
Omdlel, tak som poprerezovala povrazy a uvoľnila som ich z hrozného zovretia. Ako dlho tu bol? A ako sa tu vôbec dostal? Po celom tele mal modriny, rany a pomliaždeniny, zrejme spôsobené dlhým bitím.
Na chvíľu som celkom zabudla, kde som. Starosti mi robil len zranený brat. Rýchlo som ho stabilizovala a nechala levitovať.
No v tom sa dvere rozrazili a dnu vbehlo tucet mužov s vytasenými prútikmi. Siahla som za svojím, no to som sa už ocitla poviazaná na zemi. Zúrivo som zakričala, keď som videla ako Colbyho odväzujú.
"Colby, COLBY!" kričala som, mykala sa, nedbajúc na povrazy, ktoré sa mi zarezávali do kože.
"Kde ho beriete?" jačala som. "COLBY!" Ovládla ma hrôza.
Jeden z mužov ma kopol do úst a zacítila som kovový pach krvi. Mykala som, krútila, váľala po zemi, snažiac sa uvoľniť putá. Zúfalosť vo mne narastala čoraz viac. Potom som cítila, ako zvazovacie kúzlo pominulo. Len tak, z ničoho nič.
"Buď opatrná," povedala som si. "Môže to byť pasca."
Nehýbala som sa, aby som nevzbudila pozornosť.
No keď som videla ako jeden z mužov strelil bezvládnemu chlapcovi facku, zovrel vo mne hnev. Nedbajúc na doráňané ruky som sa z výkrikom som sa vrhla na najbližšieho muža v čiernom. Odrazil ma a ja som vletela do steny. Budova sa začala triasť.
Zo stien padali kusy omietky. Muži sa predháňali a strkali Colbyho ku dverám.
"Nie!" zakričala som a znova sa na nich vrhla. V tej chvíli mi bolo jedno, čo sa deje, jedno, že ma táto budova môže pochodať zaživa. Bol to môj brat a potreboval moju pomoc.
Zlomila som väzy asi dvom mužom, v zúrivosti som schmatla Colbyho a podopierajúc ho sme bežali von.
No cestu mi zatarisili dvere, ktoré tam predtým neboli. Namiesto obyčajných drevených dosák tak však bola veľká zelená obrazovka. Udrela som do nej.
"Predbehneš posledného, koľká budeš?" zanôtila melodickým hlasom.
Svet sa bortil. Nedokázala som premýšľať. Doriti teraz mám riešiť hádanky? Zúfalo som sa obzrela po inom východe. Nič.
"Predbehneš posledného, koľká budeš?" opýtala sa obrazovka znova.
Prinútila som sa rozmýšľať. 'Posledný, prvý, prvý, posledný....'
"Nemôžem ho predbehnúť," vyrazila som zo seba a dvere sa otvorili.
Celé okolie sa rúcalo. Budovy pukali. Vzduch vybuchoval. Bolo to ako zemetrasenie.
V tom sa zem pod nami prepadla.

Nabudúce:
"Máte trest. V nedeľu v mojom kabinete."
"Pozývate ma na rande, profesor?"
"V tom prípade každú nedeľu do mesiaca."