Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

21.kapitola: Sto + 1 vyznaní

Venujem všetkým čistokrvním čitateľom, hlavne @dracoslove1 , ona sa totiž nerozpráva z humusákmi. (A tiež strašne chcela novú kapitolu 😂)

"Infeorum...Animas... Gladeus Valeus."
Obidvom maskovaným bojovníkom sa objavili meče odnikľaj. Hrozivé, žeravé meče. Postavy s sebe okamžite priskočili a začali sa zúrivo šermovať. Nie tak obyčajne, ale tak že to miestami vyzeralo že sa chcú zabiť. O niečo nižšia osoba mala rýchy a mocný bojový štýl, bola agresorom a zdalo sa že má výhodu. Osoba vpravo bola vyššia a podnikla veľa obranných postojov a výpadov, bola rýchla a prešibanejšia. Obaja bojovali s neústupnou zúrivosťou.
Počas boja si mrmlali pod nos zaklínadlá, 'leviosa... incendio fila....' kôli pomoci v súboji.
Obaja už krvácali, silné meče preťali hrubú dračiu kožu. Meče lietali tak rýchlo, že boli takmer neviditeľné. Ťažko som mohla uveriť že by som niekedy nevedela pohybovať sa takto rýchlo. Súboj trval ešte niekoľko minút.
"Strigo!" zakričal tréner.
Meče zmizli a ja som si zložila masku. Severus urobil to isté. Potom som si vyliečila zranenia, rovnako ako jemu.
"Veľmi dobre, slečna," pochválil ma tréner. "Ide vám to veľmi dobre. Povedzte, dnes ste mala veľmi zlú náladu, alebo ste takáto agresívna vždy?"
Severus sa uchechtol. "Agresívna možno nie, ale nemá od toho ďaleko."
"Navyše sa dnes cítim hrozne," dodala som. "Vybiť si niekde energiu mi len pomôže."
Tréner prikývol a pokračoval: "Váš Gladeus je neobvykle silný, a to kôli vášej silnej mysli. No nezabúdajte že Gladeusom môžete len zraniť, nikdy nie zabiť. Ak to urobíte, Gladeus zmizne navždy, a už ho nikdy neprivoláte."
Prikývla som. "Pre dnešok koniec?"
                                                                                    * * *
Ty sa mi vyhýbaš?"
Vzhliadla som od knihy ktorú som čítala v klubovni. Akokoľvek boli chrabromilčania hluční a divokí, milovala som tú neviazanosť a bujarú zábavu ktorou mi dokázali spríjemniť deň a často som ju vyhľadávala.
"Hermiona!" zodvihla som zrak a uvidela moju priateľku s červenými očami stáť nado mnou a v ruke zvierať vrecko Bertieho fazuľiek každej chuti.
"Nie, samozrejme že sa ti nevyhýbam."
"No mne sa tak zdalo. Šesť rokov sme najlepšie priateľky a zrazu zo mnou hovoríš sotva raz za dva týždne. Náš posledný súboj v Pľuvadíkoch bol pred piatimi týždňami!"
"Ach Miona!" cítila som sa hrozne. Ako som mohla byť zaujatá vlastnými pocitmi a zanedbať  vlastnú priateľku?
"Harry a Ron povedali že si k nim úplne chladná, ale myslia si že preto lebo budú MLOK-y a to všetko. V každom prípade, oni majú jeden druhého, ale my... Lara ja som si myslela že sme najlepšie kamarátky.
"Hermiona Grangerová, v poslednej dobe som bola tá najhoršia čarodejnícka priateľka. Je mi to ľúto - nemá to nič spoločné s vami. Bola som len trochu zaneprázdnená svojimi vecami. Je mi to ľúto.
"V poriadku," smrkla Hermiona. "Jen som si myslela že som sa zmenila na Draca Malfoya alebo také niečo."
"Čože?" vykríkla som.
"Chcem tým povedať, myslela som,  že som sa zmenila na niekoho koho nenávidíš. Hej, to je v poriadku. Netvár sa tak šokovane. A teraz, keď som ťa konečne zastihla samú, musím sa ťa spýtať niečo, čo už dlho chcem vedieť!"
Odložila som knihu a až teraz som si uvedomila ako veľmi mi chýbala spoločnosť tejto strapatej chrabromilčanky sediacej vedľa mňa.
"V poriadku, máš moju plnú pozornosť," usmiala som sa.
Hermiona sa nadýchla. ''Kam v posledných dňoch v noci chodíš preč?"
Úsmev mi povädol. Zhrozila som sa a nemo zírala na čarodejnicu predo mnou. Nehovorila som nič, len som zhrozene pozerala dopredu.
"No?" dobiedzala Hermiona. "Musí to byť niečo špeciálne, keď m si tak ustrnula a zhrozila sa.
"Tu nie," vytlačila som zo seba a schmatla ju za zápästie. "Poviem ti to v spálni."
Hermiona bola  neskutočne zvedavá, tak len poslušne cupkala za mnou hore schodmi do šiestackých dievčenských izieb. Ja som si zatiaľ hrýzla peru a uvažovala čo jej povedať. Hermiona bola inteligentná, nedalo sa jej klamať alebo povedať šikovnú lož. Ale mala rozum a dôverovala mi, takže som ju mohla presvedčiť aby si to čo jej poviem nechala pre seba.
"Takže?" opýtala sa znova, už keď sme sedeli na mojej posteli. Stiahla som závesy a použila 'Muflliato' aby sme mali súkromie. Nesúhlasne sa na mňa zamračila. ''Vieš že toto kúzlo nepreferujem."
"Možno nie, ale je najlepšie, Miona, takže ma nesekíruj nech sa odvážim povedať ti to čo chcem."
Zmĺkla a ja som sa nadýchla. "V poriadku," súhlasila po chvíli.
Povedala som jej všetko. Od tej chvíle čo sme sa pred rokom s Dracom pobozkali, cez ten súboj v kúpeľni až po jeho nočná hrôzy, ktoré som tak 'špeciálne' vyliečila. Miona len zírala a nič nevravela, vstrebavala ten šok. Jj tvár menila výraz s zhrozeného na zaujatý. Bola som potichu, keď ma napadlo že je tu ešte niečo čo nevie.
"A, je tu ešte jedna vec," zamumlala som. Zaujato na mňa pozrela. S povzdychom som zo svojich vlasov odstránila zastieracie kúzlo. Privítalo ma šokované zalapanie po dychu.
"Ty...tvoje.... vlasy...b-biele...?!" priškrtene zvolala Hermiona a pritisla si ruku na ústa. "Prosím Lara povedz mi že neprechádzaš na Malfoyovskú môdu," prevravela po chvíli.
Zúrivo som sa potiahla za vlasy. "Ako keby som toto chcela! Vyzerám ako skunk!"
"Alebo ako kokosový suk, pri najlepšom." Dodala som potichu po chvíli.
"Vôbec nie," pokrútila hlavou. ''Je to neobvyklé, ale keď budeš mať celé vlasy biele, buďe to vyzerať skvele." Zúfalo som na ňu pozrela.
"To nieje to najhoršie. Nezaberá na to ani muklovská farba na vlasy! Vždy sa prebije, a obyčajné masovacie kúzlo už pomáha len tak-tak. Fakt neviem čo mám robiť."
"Mhmm." Hermiona vyzerala zamyslene. ''Najprv potrebujem vedieť ako si to k tomu prišla."
Vzdychla som si. "Po tom bozku."
"Po ktorom?"
Prevrátila som očami. "Vážne, Mia, bolo ich toľko aby sa dalo vyberať? Jasné že po tom prvom."
Kývla hlavou. "Skôr by ma zaujímalo, prečo Draco Malfoy. Zo všetkých ľudí. Prečo on?"
"Neviem ti na to odpovedať, Mione. Proste sa to stalo. Bolo to chvíľkové zlyhanie, nie nejaká aférka.  Ale som si istá že sa to viac nezopakuje. S Malfoyom som skončila. Je vyliečený, nepotrebuje me rovnako ako ja jeho. Zajtra ho pustia z ošetrovne a pôjde svojou cestou. Kde, to neviem, nezaujíma ma to.'' dokončila som trpko.
Hermiona sa rozosmiala. "Teraz si bola celkom ako Harry!" Rehotala sa a držala za brucho. "Hovorila si presne ako on, o Ginny! Až je to trápne ako sa snaží tváriť že si u nevšíma, a ty si vyzerala tak isto." Zachmúrila som sa.
"Pokojne, pokojne," povedala som zatiaľ čo sa moja kamarátka smiala ďalej. " Tak čo mám teda robiť? Nemôžem si ku nemu proste nakráćať vo Veľkej Sieni a povedať, "Malfoy, milujem tvoje bozky, nezopakujeme to niekedy?" "
Hermiona sa prestala smiať a šibalsky sa na mňa pozrela. "Miluješ jeho bozky?"
Do prkýnka dubového tri krát zošrúbovaného. "To že som povedala?" nadhodila som neisto. Ach do pekla.
"Dievča, si v tom až po uši." skonštatovala Hermiona.
Prikývla som. "Ja sa viem ovládať, Mia. Jediná moja nádej je že on by ku mne nikdy nič necítil, takže to budem mať ľahšie. Prenesiem sa cez to, Mia. Ver mi."
Povzdychla si a súhlasila. "No...podľa mňa mu nie si až celkom ľahostajná. Ale mala by si ho ísť ešte raz pozrieť, Lara." Keď videla ako sa mračím, povzbudzujúco sa usmiala. "Mala by si, naozaj. Aspoň sa nebudeš trápiť ako je ne tom, jednoducho mu dáš pomyselné 'zbohom' . Urob to tak."
                                                                                     * * *
Teplé poludňajšie slnko zaplavovalo ošetrovňu jemným žiarivým jasom a spôsobovalo že sa lôžka kúpali v žltej.
Nesmelo som stála vo dverách a sledovala vysokú postavu ktorá sa opierala o zábradlie na nemocničnom balkóne otočenú smerom k pozemkom. Pripadala som si nesmierne hlúpo. Vždy som vedela čo chcem, ako to chcem, šla som si neochvejne za svojím. A teraz som tu len tupo stála, nevediac čo urobiť alebo povedať. Chcelo sa mi smiať aj plakať zároveň.
Podišla som niekoľko krokov dopredu. Beztak vedel že som tu, nemalo zmysel to zastierať. Zvyčajne som našľapovala ticho a nehlučne ako mačka, ale v poslednej dobe mi bolo jedno, či kráčam ticho alebo nie. Koniec-koncov v hrade bol len jeden špión.
Tu sa postava uchechtla sama pre seba a zovrela ruky v päsť.
"Čo tu chceš, Steinerová? ozval sa nepriateľsky, ale neotočil sa.
"Ja..ja len...."
V tej chvíli som si uvedomila že neviem, prečo som prišla. Rozlúčka? Aký idiotský dôvod. Nenašla som nič čo by som povedala, tak som tam len stála a hľadela do prázdna.
"Nechaj ma hádať. Zrejme si si myslela že sme sa akosi absurdne stali priateľmi, a teraz si sa rozhodla starať sa o mňa." vyriekol to z takou nenávisťou v hlase, až so zalapala po dychu, no hneď potom ma zaplavil hnev.
"Máš pravdu," vyštekla som. ''Neviem čo som si myslela." plná hnevu som sa otočila a rýchlo kráčala ku dverám.
No v tom som za sebou začula rýchle kroky a sotva som sa nazdala, schmatol ma za obe zápästia, prudko otočil a pritisol k sebe. Hrubo ma pobozkal, dýchajúc mi priamo do tváre, rozpaľujúc ju ešte viac než bola. Zrútila by som sa, keby ma Dracove telo nedržali na mieste. Nohy som mala bezmocné. Ani som sa nepokúsila premýšľať;len som ovinula ruky okolo krku v bezmocnom pokuse neutopiť sa. Jeho bozk bol elektrizujúci, drvil pery, ochutnávali ich so skoro primitívnou intenzitou. Zamraučala som, ale pevne ho držala, keby sa odtiahol. Nevyzeral že to má v pláne. Znova ma pobozkal, ale už nežnejšie ako prv, okusoval a sal moje pery až kým neboli jasne červené. Jemne ich hryzkal a olizoval jazykom. Rukami som mu zašla do vlasov a divila sa z ich nekonečnej mäkkosti. Chabo som sa snažila prehovoriť ale z mojích úst vyšiel len ston túžby.
Po nekonečnej chvíli sa odtiahol a oprel si čelo o moje. Ťažko a trhane dýchal, hruď sa mu zdvíhala. "Holúbok..." prehovoril chrapľavo. ''Prišla si."
"Ja...prečo..?" začala som, neschopná vymyslieť čo povedať. Ale vedela som že tam nesmiem ostať.
Bolestne privrel oči. "Ani nevieš aké je to ťažké," vydýchol a prehrabol mi vlasy.
"Ja... som rada že už si v poriadku," vytlačila som zo seba a utiekla preč.
O niekoľko poschodí nižšie som vbehla do mojej miestnosti a prudko lapala po dychu.
Pomaly som sa zosunula po chladnej stene na zem. Ach Merlin pomáhaj mi. Do čoho som sa to práve zaplietla?
                                                                                        * * *
"VY STE SA ČO...?"
"Hermiona!" utíšila som priateľku. "Nechceš to vykričať celému svetu?"
Stíchla, ale oči jej žiarili. "Vidíš, vravela som ti to.  Vedela som to!"
Zachmúrila som sa a sledovala ju.
"Chce ťa, Lare," to je jasné, skonštatovala Hermiona.
Zúfalo som si prehrabla vlasy. "Tak čo mám robiť? Po tom všetkom čo som do toho investovala aby som sa od neho odtrhla, sa teraz stane toto?!"
Hermiona len nesúhlasne zošpúlila pery. "Myslím že by si tomu mala nechať voľný priebeh. Jednoducho to nechaj tak a uvidíš ako sa situácia vyvinie."
Vzdychla som si a prikývla som. Najlepšie bude, ak na neho zabudnem. Raz a navždy.

Vôbec mi nie je ľúto, že som to ukončila práve tu. Vlastne som celkom škodoradostne pobavená.  Ale dám vám tú malú ochutnávku z ďalšej kapitoly.

Vera

Nabudúce:
"Povedala som vypadni," vyštekla som.
Ignoroval to. Zlomyseľný úsmev mu hral na tvári.
"Nie. Tak prečo sa mi vyhýbaš?"
"Nechcela som ťa vidieť," zamrmlala som potichu a uhla pred jeho prepaľujúcim pohľadom.
"Dobre, ani ja som ťa nechcel vidieť," vybuchol na mňa. Uškrnula som sa.
"Naozaj? Dnes ani pred piatimi dňami to tak nevyzeralo."
"Hlúpa humusáčka," zamrmal.