Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

61. kapitola - 1. časť: Posledný nádych

Lara

Hoc si všetci mysleli, že som mŕtva, ešte pár sekúnd som nebola. Nedokázala som sa pozerať na Draca ani počúvať jeho žalostný krik, otočila som hlavu smerom ku hradu. Biele snehové vločky začali padať z neba a usádzali sa mi na lícach, ale neroztápali sa.

Sledovala som tých ľudí, tých slobodných ľudí a v duchu som sa usmievala. Dala som im život...i keď som za to musela dať ten svoj. Stálo to za to, uvedomila som si. Áno, budú za mnou plakať a žialiť, ale príde čas, keď prestanú. Nechcela som, aby zabudli, ale raz to muselo prísť.

Ostrá bolesť v mojom bruchu a krv, ktorá mi stekala pomedzi prsty, mi dala jasne najavo, že už je čas odísť.

Zo zeme sa zodvihol vietor a hneď nato som uvidela vysokú čiernu postavu. Chcela som sa smiať nad tou iróniou osudu, ale zmohla som sa len na tiché zaúpenie.

"Som mŕtva?"

Bol to chlapec - nemohol mať viac rokov ako ja. Mal havravie vlasy a oči krásnej sivej farby. Usmial sa na mňa a pomohol mi vstať. Už som to nebola ja, v mojom hmotnom tele. Iba čosi ako duch, prízrak.

"Si na hranici, Astolat. Hýbeš sa medzi životom a smrťou - toto obdobie zažíva každá bytosť, keď umiera. Pri normálnych ľuďoch je to len pár sekúnd, ale Čierny jadzci majú neobyčajné putovanie."

"Neobyčajné?"

Sledovala som svoje hmotné telo, ako je obomknuté mojími priateľmi, zodvihnuté zo zeme a vzaté preč.

"Je to dar. Každý Čierny jazdec má pred smrťou odmenu, za svoju vernú službu. Môžeš si vybrať akékoľvek miesto na zemi a ja ťa ním prevediem, uvidíš jeho minulosť aj budúcnosť."

"Akékoľvek?"

Videla som Harryho, Ginny, Rona, Freda, všetkých ako pomáhali raneným odísť z nádvoria, videla som Kingsleyho ako prehľadáva ruiny kvôli možným preživším, videla som Poppy ako ošetruje zranených a moje srdce sa kvôli nim naplnilo radosťou.

"Tak...ma nechaj tu."

Hľadel na mňa zmätene. "Tu?"

Kývla som hlavou, nespúšťajúc zrak z mojich priateľov.

"Môžeš vidieť začiatok i koniec vesmíru, môžeš vidieť zrodenie prvého čarodejníka, môžeš vidieť ktorúkoľvek časť sveta, a ty si predsa vyberáš toto?"

"Áno," hlesla som s úsmevom. "Tu to všetko začalo. Tu to aj skončí."

"Ako si želáš," povedal a natiahol ku mne ruku. Posledný krát som sa pozrela na mojich priateľov a nechala sa unášať vírom tmy.

***

Ocitli sme sa na lúke. Bola zaliata slnečným svetlom, neďaleko ležalo veľké jazero. Otočila som sa smerom k lesu, z ktorého vychádzali hlasy.

"Nechytíš ma, si pomalý ako troll!"

Bola to žena, jej jasný mladý hlas sa rozliehal okolím a neustále sa približoval.

"Stoj, počuješ! Ak ťa dostanem, neželaj si ma!"

Tento hlas bol mužský, rozhnevaný. O pár sekúnd na to vybehola z lesa mladá žena v dlhých hnedých šatách a za ňou vysoký blonďavý muž. Preleteli okolo nás. Schmatol ju a otočil ku sebe, a ona narazila do jeho tela so slabým výkrikom. Pevne jej držal jej útle ramená a obaja si hľadeli do očí.

"Čo teraz?" zašepkala.

Sklonil sa k jej uchu a vyšepol: "Teraz budeš potrestaná."

Obaja sťažka dýchali, nevedno či od behu, alebo kvôli vlastnej prítomnosti, hľadeli si do očí a boli si čoraz bližšie. Napokon sa ich pery stretli vo vášnivom bozku. Nevnímali okolie, hltali jeden druhého.