Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

15. kapitola: Proroctvo

Bola som unavená.
Tak unavená.
Smrteľne unavená.
Nechcelo sa mi pohnúť ani jedným prstom, hoc som vedela že s veľkým sústredením by som sa dokázala postaviť. Ležala som na mäkkých poduškách, úplne bez energie. Chcela som len ležať a nepohnúť sa do konca života, ale vedela som že sa musím pohnúť. S veľkým sebazaprením som pootvorila jedno oko.
"Bude v poriadku, Albus?" začula som hlas Minervy McGonagalovej ale nevidela som ju.
"Určite. Pri dlhom odpočívaní a kľude sa zotaví do pár dní. Bola veľmi vyčerpaná."
"Čo to malo znamenať? To dievča vyčarovalo Satanský oheň a k tomu ho ešte aj ovládlo!"
"Omyl." tento hlas bol nový, tichý a mrazivý. Severus. "Nevyčarovala ho. Jej prútik sa našiel na pozemkoch spolu z jej učebnicami a habitom.''
"Zrejme ich odhodila keď utekala na kopec."
"Zrejme."
"Prečo to to dievča urobilo? Mimo toho, že je na to treba maximálne množstvo mágie a sily aký mala dôvod?"
"Ľutujem Minerva, neviem." Dumbledore bol teda skvelý klamár. "Teraz prosím ťa, chcem sa porozprávať so Severusom."
"Iste. Daj mi vedieť keď sa preberie." A bola preč.
"To dievča je pod obrovským tlakom, Albus. Iný ľudia by sa na jej mieste zrútili už dávno. Je zázrak, že to vydržala až sem."
"Viem čo chceš povedať, Severus. Ale nemôžeme prestať, nie teraz. Nie keď sme tak blízko. Vieš to rovnako dobre ako ja."
"Kašlem na to. Keď ju nemôžeme udržať od tohto ohrozenia musíme jej dať čas aspoň na odreagovanie. Mala by si vziať, ako sa u muklov hovorí, "péenku"."
"Vieš že tu teraz musí byť. Niekoľko častí proroctva ešte stále nie sú vyplnené."
Severus sa uchechtol. Poznala som ho natoľko dobre aby som vedela že si robí srandu.
"Keby sme tak vedeli, čo to znamená. Ale na tom voľne trvám. Týždeň jej neuškodí."
Dumbledore si vzdychol. "Porozprávam sa s Charliem Weasleym. Cez leto bola na prázdninách v Rumunsku v dračej rezervácii kde pracuje. Myslím že Feltonovi nebude vadiť ak tam strávi ďalší týždeň."
"S Charliem Weasleym? S tým drakobjcom?"
"Áno Severus. Nejaké námietky? Nie? Tak idem a zaletaxujem mu hneď."
"Doženiem ťa o chvíľu."
Počula som tiché buchnutie dverí a pocítila som ako sa madrac na mojom lôžku prehol. Severus si tlmene vzdychol a zakryl mi paplónom mierne odhrnuté nohy. Dlho mlčal. Chcela som niečo povedať, ale mala som tušenie že hoc si myslí že nepočujem, niečo hovoriť bude. Nemýlila som sa.
"Je mi to ľúto, Lara." začal. "Musíš si toho toľko vytrpieť..."
O tom som sa chcela hádať, ale bola som ticho.
Severus tu ostro buchol do madraca a naštvane zastonal. "Keby nie toho odporného proroctva mohla by si byť úplne normálnou študentkou. Ale ty proste nemôžeš, však?" Jeho hlas naberal na intenzite a hneve.
"Ty proste nemôžeš byť normálna, tuctová, obyčajná študentka mágie! Musíš byť úžasná, nemožná, sakramentsky silná a nepochopiteľná! Pretože ty si taká! To si celá ty! V trinástich rokoch si zvládla to čo sa tvoji spolužiaci učia doteraz! A teraz si..." hlas mu zlyhal.
"A teraz ťa to bremeno konečne zlomilo! Po toľkých rokoch! Koľkokrát som čakal že prídeš za mnou alebo Albusom a budeš sa dožadovať aby sme ťa vrátili, dovolili ti odísť! Ale ty si proste nemohla, však? Musela si všetko pokorne znášať celé tie roky, bez možnosti zasiahnuť..." zavzlykal. "Musela si zachraňovať všetkých svojich idiotských priateľov, musela si im nahadzovať matky, utešovať ich zatiaľ čo ty sama si ostávala bokom..." Odmlčal sa.
Myseľ mi pod privretými očami zúrivo pracovala. O čom hovorí? Aké proroctvo? Myslel snáď to o Harrym a Voldemortovi? Nie, tam sa predsa nič okrem ich dvoch nespomína... Uvažovala som. Musí tu byť ešte jedno, súvisiace so mnou. Ale prečo? Čo som urobila? Čím som výnimočná?
Viac som nestihla, pretože sa Severus opäť rozhovoril.
"Sľubujem ti Lara, že nech sa situácia vyvinie akokoľvek, budem tu pri tebe. A nadupem to do hlavy aj tvojím tupým spolužiakom ktorým ty hovoríš priatelia." už hovoril pokojne, z jeho hlasu sálala rozhodnosť. "Sľubujem že nedovolím aby si ešte niekedy skončila takto."
Pocítila som ako vstal, madrac sa na mojej posteli dal do pôvodného stavu. Ale neodišiel. Stál nado mnou. Potom som pocítila ako mi jeho studené prsty odhrnuli vlasy s tváre. "Spi. Potrebuješ silu ktorú si tak nerozvážne rozdala vetru." A odišiel.
* * *
Do chrabromilskej veže som sa nikdy nedostala tak rýchlo. Bežala som takmer celú cestu.
"Jarné kvety!" vykríkla som pri portréte Tučnej panej. Vpadla som do spoločenskej miestnosti ako veľká voda a zastihla som všetkých šiestakov práve pri ohni.
"Lara!" vykríkol Harry a bežal ma objať. "Mali ťa prepustiť až zajtra, nie?"
"Áno," zasmiala som sa a stúpala hore schodmi do dievčenských spální. "Ale teraz sa musím rýchlo pobaliť, ráno odchádzam do Rumuska!"
S týmito slovami som vbehla do izby a chvatom som zamkla dvere. S trasúcimi rukami som spod postele vybrala môj kufor a otvorila som ho. Bol takmer prázdny, až na pár drobností a môj minuloročný habit. A práve ten bol objektom môjho záujmu. Rozochvene som ho vybrala a opatrne som ho rozprostrela na zem. Potom som ho začala prehľadávať. Prešla som všetky záhyby, vrecká. A v jednom moja ruka natrafila na malý guľatý predmet. Srdce mi začalo zrýchlene biť. 'Buď pokojná,' vravela som sama sebe. 'Môže to byť niečo úplne iné..' Vytiahla som ruku a radostne som vykríkla. V ruke som držala malú sklenenú guľu. Vedela som presne kedy som ju vzala - na ministerstve v piatom ročníku. Vtedy som to urobila nenútene, ale až teraz mi to došlo.
Veštbu mohol vziať len ten koho sa týkala...
Na malom pliešku pod ňou takmer päťdesiat rokov starým dátumom bolo napísané:

K. to A.L.D
Krvná mágia a (?)Lara Steinerová

Zírala som na guľu a potom som sa rozhodla. MUSÍM to vedieť. S nádychom som natiahla ruku a hodila som guľu na drevenú podlahu pred sebou. Dopadla a roztrieskala sa na tisíce maličkých kúskov. Z nich začala stúpať zvláštna strieborná hmla - sformovala sa do ženy a prehovorila:

"Z budúcnosti príde,
potomok štyroch najväčších,"

Zírala som na ženu v tichom úžase. Bola stará, oblečená v jednoduchých platených šiat a dlhé sivé vlasy mala voľne rozpustené okolo tváre. Mala som pocit že som ju už niekde videla, ale kde...

"Milovaná nepriateľom,
verná dvom podobám,"

Rýchlo som vyčarovala brko a pergamen a zúrivo som začala písať. Žena stáve hovorila a vo mne tlel pocit že ju určite poznám. Musím zistiť odkiaľ.

"Štrnásteho roku života zaujme svoje miesto po boku vyvoleného,
porazí zlo,
a ovládne moc v baze skrytú...
Od jeleňa ku drakovi,
Od draka ku drakovi,
Od draka ku čepeli,
Od čepele k mäsu,
Keď krvné spojenia viažu tieň,
Keď zlo plodí dobro,
Keď sa fénix stretne s ohňom,
Oheň spojí všetkých,
A Temný pán bude mŕtvy.

Nabudúce:
"Mordiana, vieš..." hľadela som na vlastné predlaktie, na okrúhlu značku, veľkú asi dva centimetre, ktorá bola tmavšia než okolitá koža- nebola svetlá ako jazvy bývajú. "Povedala by som že mám v žilách dračiu krv. "
"Dračiu krv," zopakoval Charlie mdlo, zrejme sa potreboval uistiť že ho uši neklamú.
Pritakala som. "Dračiu krv."