Pod líniou svetov

5

Lily úpenlivo čakala na koniec vyučovania. Pretrpela zvyšné hodiny a doslova vyletela zo školy na dvor, kde na ňu už čakali Eleri so Sarou. Tie dve sa rozprávali o čomsi vážnom, pretože zmĺkli, len čo sa priblížila. Zaviedli ju do nákupného centra a posadili sa do kaviarne. Eleri so Sarou si objednali čaj, Lily nechcela nič.

Eleri jej nakoniec podala kreditku so slovami „Kúp si, čo potrebuješ. Sú tam peniaze tvojich rodičov a je ich dosť. Od všetkého však chcem účty."

Tentoraz už Lily vážne zagúľala očami.

„Nehádž po mne ten pohľad. Dobre vieš, prečo máš takýto režim. Máš na nákup hodinu a nie aby si vyšla von."

„Koľká sloboda." Zhrabla kreditku a nafučane odišla. Fajn, tak ju majú za drogovo závislú a vážne by s týmto režimom súhlasila, keby drogovo závislá aj bola. Cítila sa nesmierne ponížená.

Kráčala pomaly, kým sa nestratila v dave. Potom sa náhlivo rozbehla, míňajúc obchody s handrami. To zvládne neskôr. Má trištvrte hodiny na zariadenie si života tak, ako potrebuje.

Vrátila sa jej len malá časť jej pôvodných schopností a potrvá dlho, než sa obnovia všetky. Ak vôbec. Drogy jej vážne poškodili telo aj auru. Tretie oko mala totálne slepé a svojho sprievodcu nevidela už rok. A nikto jej nepomôže z týchto problémov. Ona nie je ako ostatní. Je zradcom. Kacírom.

My nie sme ako lovci. Nie sme ani cestovatelia. Sme zločinci. Pôsobíme za chrbtom všetkých kompetentných. Nemáme priateľov. Našimi spojencami sú len bytosti ako my. Sme Dozorcovia. Sme zradcovia.

Tie slová mala vštiepené do hlavy ako modlitbu. Maddox jej ich opakoval asi päťkrát za deň a podozrievala ho, že jej ich šepkal aj počas spánku. Nikdy nemala šancu sa ho na to opýtať, prípadne ho chytiť pod krk.

Ak sa dostaneš do problémov, vyhľadaj iného Dozorcu. Nepros o pomoc lovcov, ani démonov. Urob všetko pre to, aby si nezanedbala svoju prácu. Aj keby si mala spáchať zločin. Vždy si zvoľ menšie zlo.

Teraz si uvedomila, že možno jej Maddox vážne vymyl mozog. Sakra, má vlastný život a ona riskuje ďalší pobyt v liečebni pre niekoho, kto slovo ďakujem pozná ako nadávku.

Zbehla do podzemných garáží a rozhliadla sa. Nebolo tu práve rušno. Dobre, možno ju nikto neprichytí. Ponaťahovala si svaly a pripravila sa na stratu energie. Potrebuje osamotenú obeť. Chvíľu sa prechádzala pomedzi autá, než ju našla – muža v strednom veku na nablýskanom aute, ktorý práve vystupoval.

„Prepáčte," oslovila ho po francúzsky.

Muž sa k nej otočil. „Áno?"

Lily zavrela oči a keď ich otvorila, vyžarovala z nich zvláštna belasá farba. Hypnotizovali ho. „Prikazujem vám, dajte mi svoj mobil." Hlas mala sýty, podmanivý a akoby znásobený. Muž omámene siahol do vrecka a podal jej drahý mobil. „Teraz si sadnite do auta a čakajte na ďalšie rozkazy." Opäť poslúchol, zabuchol sa v aute a Lily unavene žmurkla. Nerobila správnu vec, len si vybrala menšie zlo. Oči sa jej vrátili k pôvodnej svetlohnedej farbe.

Vytočila známe číslo do Austrálie a nervózne čakala. Zazvonilo to päťkrát, než sa ozval ospalý hlas. „Čo je?"

Ach, zabudla na časový posun. V Austrálii je teraz hlboká noc. Nevadí. Toto nepočká. „Niles? Si to ty?"

„Nie, Santa Claus. Čo chceš, Lily?"

Vydýchla si. Neporušil pravidlá. „Skontrolovať ťa, čo iné?"

„Po roku? Už som si myslel, že som za vodou." Zívol a znelo to, akoby vstával z postele. Niles bol arogantný, namyslený egoista, no zvláštnym spôsobom si ju vážil. Musel, ak chcel prežiť.