Pod líniou svetov

20

Lily v Angers žiadnych lovcov nenašla a už sa chystala ísť spať, keď k nej do izby prikvitla Mia.

„Zistila si niečo?" opýtala sa dychtivo.

Veverička sa vyhupla na stôl. „Nič, čo by ti pomohlo. Našla som tie hroby a hľadala som podľa mien ďalšie. Vyzerá to tak, že jedna vetva pomrela."

„Ako pomrela?" zhrozila sa.

„Podľa hrobov odhadujem, že v tej dobe na tom boli dosť zle. Žena z ich rodu sa vydala a umrela pri pôrode. Mala len jedinú dcéru a jej hrob som našla pri malom kláštore v horách. Podľa nápisu bola mníškou."

Lily sa plesla po čele. Takto rod prišiel už o štyri vetvy. „To je smiešne. Vážne smiešne. Patria k jedinému rodu so schopnosťou oslobodiť egregory a oni im slúžia."

„Ja viem," vzdychol sprievodca. „Ale tá jedna vetva musela umrieť niekde inde. Nenašla som žiadne hroby."

„Je možné, že jediná, posledná vetva prežila od Napoleona obe vojny a stále žije?" Lily pomaly strácala nádej. Čo je vtipné, keďže ju práve zachránila.

„Netuším. Podľa toho, kam šli."

Prešla k mape. Za tisícročia prešli z Blízkeho východu do Egypta, odtiaľ do Grécka a následne sa roztrúsili po Európe. „Dostali sa na úplné dno. Nemohli mať peniaze na cestu do Ameriky. Podľa mňa ostali v Európe," uvažovala nahlas. „Ale kam mohli ísť?"

„Kamkoľvek. Stratili sme ich, Lily," povedala Mia, čo bolo nad slnko jasnejšie. Chudobných nikto nestrážil, nebude o nich písané v kronikách.

„Toto nie je dobré, Mia. To vôbec nie je dobré."

„Možno... je tu ešte jedno záchranné lanko. Len si nie som istá, či dôveryhodné."

„Hovor."

„Je to predsa rod so zvláštnymi schopnosťami v samotnej DNA. U každého člena sa museli nejako prejaviť. Možno sa niekde usadili a tieto schopnosti použili."

Pokrútila hlavou. „Takých bolo priveľa. Lovci, humanoidi. Trvalo by roky všetko preveriť."

„Lily, predrali sme sa celou inkvizíciou a našli sme ich. Aj tak nemám nič na práci. Budem hľadať."

„Kde? Vieš aká je Európa veľká?"

„Ešte neviem. Skočím do vyšších sfér a pokúsim sa zistiť niečo od iných sprievodcov. Možno budem mať šťastie."

„Vďaka, Mia."

„Kedykoľvek." Uškrnula sa a zmizla v prachovom víre.

V pondelok bolo zase zamračené a Lily od rána zívala. Toto počasie ju uspávalo. Mia sa neukazovala a Maddox tiež nie. Chýbal jej, čo ju udivovalo. Nenávidela ho, odkedy ju začal trénovať. Prvé mesiace bola nenávisť taká veľká, že ho chcela zabiť. Jeho tréning bol neľútostný a nerobil rozdiely, či je mladšia alebo dievča. Po tých chvíľach mučenia sa vždy len doplazila do rohu a snažila sa lapiť dych. Bolesť ju vrátila do tela, keďže trénovali len v astrále a vtedy videla všetky hviezdy južnej pologule. Ale nikdy to nevzdala. Áno, jeho výcvik bol brutálny, ale nutný. Po pol roku si zvykla a hlavne zosilnela. Už to nebrala tak osobne. Maddox bol proste učiteľ. Brutálny, ale učiteľ. A až keď oňho prišla, zistila, ako ho má rada. Desivé.

„Hej, si prítomná?" Sara ňou zatriasla.

Lily sa vrátila do prítomnosti a obzrela sa po triede. Profesor ešte nedorazil a spolužiaci si usilovne písali ťaháky, tí čestnejší si opakovali učivo. Ona bola od testu oslobodená. „Zamyslela som sa. Chce sa mi spať."