Pod líniou svetov

42

Sara pripravila raňajky, uvarila čaj a čakala, kedy sa jej brat Adam zobudí. Prvá však vstala jeho mladá manželka Lena a vďačne sa na ňu usmiala. Hnedé vlasy mala strapaté, no pár minútach v kúpeľni sa objavila perfektne upravená a oblečená. „Ďakujem, Sara."

„Niet za čo." Premeriavala si Lenu a uvažovala, či vie, že nie sú rodina. Po nehode jej rodičov, keď mala štyri a Adam dvadsať, to mali ťažké. Adam nechcel, aby skončila v inej rodine alebo domove a tak bojoval o opatrovníctvo. Vzdal sa štúdia na vysokej, našiel si prácu a s peniazmi po rodičoch sa o ňu staral najlepšie ako vedel. Súd však bol nekompromisný a dal mu podmienku, že Sara mu bude zverená do opatery len v prípade, že bude mať partnerku a budú žiť ako manželia. V jeho veku to bolo takmer nemožné. Lenu poznal sotva pol roka. Ona, namiesto toho, aby sa od jeho problémov odvrátila, mu navrhla dohodu. Vezmú sa a postarajú sa o Saru. Len kvôli nej. A ak to nevyjde, po čase sa rozvedú, keď im súd nebude šliapať na päty. Lena mala tiež len dvadsať. Jej rodičia nesúhlasili a aj ona sa vzdala vysokej a šla pracovať. Keď im došli peniaze rodičov, predali dom a presťahovali sa do menšieho bytu. Lena pre ňu bola ako matka, zostávala s ňou doma, keď bola chorá, vodila ju do školy, riešila s ňou všetky dievčenské problémy. Ani jediný raz jej nedala najavo, že nie sú rodina. A hoci už ubehlo trinásť rokov, nerozviedli sa. Ich vzťah pretrval a bol každým rokom pevnejší.

O pár minút sa konečne objavil aj Adam a rovno sa pustil do raňajok. Sara sa strnulo opierala o sporák oproti nim. Dopriala im čas, aby sa najedli a keď skončili, začala: „Musíme sa porozprávať."

Adam s Lenou na seba zvedavo pozreli, ale neprotestovali.

„Adam, prečo je medzi nami taký veľký vekový rozdiel?" začala nenápadne.

„Čo je to za otázku?" zarazil sa.

„Tak prečo?"

Mykol plecami. „Mama s otcom sa tak rozhodli."

„Aha. Tak inak. Adam, kedy som sa narodila?"

Preglgol a sklopil pohľad. „Predsa piateho októbra."

Prešla ku stolu a oprela sa oň. „Omyl, Adam. Narodila som sa totiž ešte v septembri."

Adam zalapal po dychu a zdvihol pohľad. „Odkiaľ to vieš?"

Zovrela pery. Nehnevala sa naňho. Nemohla. Obetoval všetko, aby neskončila v detskom domove. Hnevala sa, lebo jej nepovedal pravdu. „Prečo si to urobil?" položila vlastnú otázku. „Prečo si sa o mňa chcel starať, keď ani nie sme skutoční príbuzní?"

Neveriacky vyvalil oči. „Si moja sestra, Sara," povedal bez dychu. „Nemám ani poňatia, ako si na to prišla, ale odkedy ťa priviedli do nášho domu, si mojou malou sestričkou, či už nás krv spája, alebo nie. Naši rodičia by na mňa vôbec neboli hrdí, keby som ťa odhodil ako nejaký nepotrebný tovar."

Nepodarilo sa jej zadržať vzlyk a zakryla si ústa.

„Mala si tri roky, keď ťa priniesli. Nemohli mať ďalšie deti a keď som vyrástol, veľmi túžili po ďalšom," vyšiel s pravdou von. „Boli sme vo Viedni, v jednom z mnohých detských domovov, keď sme ťa uvideli. Krčila si sa v rohu, s nikým si sa nehrala a povedali nám, že si neustále smutná, až depresívna. Museli sme ťa rozveseliť. A vieš, čo sa stalo, keď si prišla k nám? Usmiala si sa. Usmievala si sa pri každej príležitosti, ešte aj keď si rozbila maminu obľúbenú vázu."

Sarine oči boli plné sĺz. Na nič z toho si nespomínala.

Adam zmĺkol a nepokojne sa pohrával so šálkou dopitého čaju.

„A ty, Lena?" Sara sa s plačom obrátila na jeho manželku. „Vedela si, že sa staráš o sirotu z domova?"

„Samozrejme," odvetila pokojne a nežne stisla manželovo rameno. „Povedal mi to ešte predtým, než sme sa zobrali. Nezáležalo mi na tom. Bola si pre mňa ako dcéra, Sara, stále si."

Nahlas smrkla. Zotrela si slzy z tváre a nevedela, čo povedať. Čo by aj mala? Ďakujem? To by asi nestačilo za celé roky starostlivosti. „Kedy ste mi to chceli povedať?"

„Keď budeš mať osemnásť," zašepkal Adam zlomene. „Ako si na to vôbec prišla?"

Trpko sa zasmiala. „To je nekonečne dlhý príbeh."

„Prosím. My sme ti povedali, čo vieme." Adam sa tváril, akoby strácal člena rodiny.

Sara ho silno objala a chvíľu mu plakala na ramene. „Všetko vám poviem, ale neskôr, dobre?" usmiala sa. „Ale teraz ma potrebuje niekto iný. Niekto, komu dlhujem náplasť na veľmi hlbokú ranu."

Adam ju k sebe pritisol a odmietal ju pustiť. „Sara..."

„Vždy budeš môj brat. A otec," dodala. „Tak ako ty, Lena." Aj ju objala. „Ľúbim vás."

„Neodídeš od nás?" nedalo Adamovi neopýtať sa.

„A kam by som šla? Moja rodina je tu." Posadila sa na stoličku, aby všetko predýchala. „Dali ste mi nádherný život."

„Ale?"

Vzdychla. „Ale možno sa moja rodina práve rozšírila. Prosím, musím na chvíľu odísť. A potom vám všetko vysvetlím."

Prikývol, keď videl naliehavú potrebu v jej očiach. „Choď. Len sa nám vráť."

„Vrátim." Pobozkala ho na líce a ešte raz objala Lenu. S ťažkým srdcom a červenými očami sa obula, prehodila cez seba kabát, zhrabla svoj skicár a vyšla z bytu. Zaklopala hneď vedľa, kde jej Kayla oznámila, že Gary s Loganom majú stráž u Elsy a Stefana. Poďakovala sa a rozbehla sa k hotelu.