Pod líniou svetov

44

Sara dobehla na tretie poschodie hotela a pred poslednými dverami na chodbe našla Garyho s Loganom. Sedeli na mierne vyblednutom gauči, Gary mal nos zaborený v dennej tlači a Logan sa hral s mobilom. Obaja naraz zdvihli pohľady, keď ju uvideli.

„Si v pohode?" Logan odložil mobil a objal ju.

„Nie som si istá," vzdychla. „Kde je Maddox?"

„Šiel skontrolovať Lily. Vráti sa popoludní." Pohladil ju po vlasoch. „Máš červené oči."

Zničene sa oprela o jeho plece. „Adam všetko priznal. Mala som len tri roky."

„Takže tak sa to stalo. Univerzum má zvláštny zmysel pre humor, nemyslíš?"

Gary dočítal článok a odložil noviny. „Nechcete mi vy dvaja povedať, čo sa v noci stalo? Najprv sa Logan vráti nad ránom, neupravený a otrasený, potom sa zjavíš ty s vyplakanými očami."

Očervenela. „Neskôr, dobre? Musím s nimi hovoriť," ukázala na dvere. „Sú hore?"

„Už pár hodín," prikývol Logan. „Máme ísť s tebou?"

„Radšej nie. Toto by som rada vybavila sama. Ktovie, ako zareagujú." Úzkosťou jej zovrelo žalúdok a ľutovala, že raňajkovala.

„Zareagujú na čo?" chcel vedieť Gary. Podozrievavo hľadel na dvojicu pred sebou.

„Neskôr," zopakovala Sara. Odtiahla sa od Logana a zhlboka sa nadýchla. „Tak do toho," povzbudila sa a zaklopala.

„Ďalej!" zakričal zvnútra Stefan.

Vošla. Ich apartmán bol priestranný a ona sa ocitla v miestnosti podobnej obývacej izbe. Koberce a steny boli zelené, zatiaľ čo nábytok šedý. Stefan sedel pred televízorom a vyjedal oriešky. Už nemal svoj oblek, ale obyčajné modré tričko a čierne nohavice.

Elsa práve vyšla zo spálne, vlasy mala stiahnuté v cope, šaty vymenila za pohodlnú bielu teplákovú súpravu. Obaja sa na Saru usmiali a privítali ju.

„Čo ťa k nám privádza?" Elsa jej vzala kabát a odložila ho na vešiak.

Sara si k hrudi tisla svoj skicár a počkala, kým sa obaja usadia. Postavila sa pred nich a zistila, že nevie, kde začať. Asi by nebolo zdravé vybafnúť na nich Mimochodom, som vaša stratená dcéra. „Prišla som ohľadom vašej dcéry," zvolila si najvhodnejší začiatok.

Obaja spozorneli. „Niečo ste zistili?" šepla Elsa s nádejou.

Ruky sa jej triasli. „Dá sa to tak povedať."

„A čo? Sara, povedz nám to."

Sara sklopila pohľad. „Ako ste predpokladali, bola adoptovaná."

Vydýchli si. „Kam? Do dobrej rodiny?" Stefanovi sa triasol hlas tak ako jej ruky.

„Do najlepšej. Má všetko, čo potrebuje, študuje na strednej škole a nikdy jej nič nechýbalo." Nedokázala im pozrieť do očí. Stále ju to bolelo.

„Je v bezpečí? Nikto ju neohrozuje?" prišla ďalšia otázka od Elsy.

Odfrkla si. „Nuž, stala sa lovkyňou. Celkom mocnou, bola pri porážke predošlých vládcov astrálu, jednalo sa o najväčšiu bitku, akú si kto v astrále pamätá," priznala.

Elsa so Stefanom si vymenili ustarané pohľady. Taký osud si zrejme pre svoju dcéru nevysnívali. „Ale nevie, že je Osloboditeľka? Nevie nič o egregorách a Pevnosti a všetkom ostatnom?" robil si nádeje Stefan.

Trhane sa nadýchla. „Ako ste povedali, máva vízie Pevnosti, tak ako aj miesta plného pokoja. Kreslí ich."

„Ach, moja dcéra," vzlykla Elsa. „Neobišlo ju to."