Pod líniou svetov

45

Lily, ktorá vôbec nevedela, čo sa deje len kúsok od nej, sa vyplakala a prestala sa ľutovať. Nebude si predsa kaziť deň kvôli nejakému majetníckemu oslovi. Vraj jeho, to určite! Ona mu dá také jeho, že bude týždeň chodiť ako kačka.

Zavolala Miu a tá jej oznámila, že USB je preč, tak ako všetky informácie, ktoré si zapísala. To ju znepokojilo. Kto by niečo také robil a hlavne prečo? Čo za informácie sa jej podarilo nájsť, že kvôli nim skončila na odvykačke, zdrogovaná a bezmocná? Mohlo sa všetko udiať práve pre ne?

„Čo všetko si vlastne zisťovala?" vzala si poznámkový blok a posadila sa za stôl s úmyslom začať odznova.

„Vlastne sama neviem. Skôr si chcela, aby som hľadala zdroje informácií, ktoré si sama vo voľnom čase preverovala. Išlo o bohov, tým som si istá, a o menej známych božských potomkov."

„Zaujímala som sa o nejakého konkrétneho?"

„Možno, nezúčastnila som sa celého pátrania. Rozhodne si sa sústredila na Egypt, Mezopotámiu, možno Babylonskú ríšu." Mia skočila na stôl k Lily. „Viem však jedno. Nebude sa ti to páčiť." Jej veveričie očká zmäkli, akoby ľutovala, čo všetko Lily musela prežiť a ona jej teraz ešte priťaží.

„Povedz mi to, prosím." Jedna zlá správa hore-dole, kto by to počítal? Nič horšie, než Maddoxovo zhnusenie z dnešného rána sa už stať nemôže. Ten jeho pohľad sa jej zapichol do srdca ako žeravá dýka. Nebol to pohľad človeka, bol to okopírovaný pohľad väzňov v pevnosti, ktorí jej nadávali do otrokov. U nich sa naučila všetko ignorovať. U Maddoxa nie. Vždy sa na ňu pozeral pekne. Nežne. Aj keď ju trénoval, keď na ňu kričal, aby sa zlepšila, vždy mal zúčastnený pohľad, vďaka ktorému vedela, že je tu stále s ňou.

Veverica vzdychla. „Svoj výskum si tajila aj pred chalanmi. Neverila si ani jednému z nich."

Lily vypadlo pero z ruky. Neverila? Neverila inému Dozorcovi? Určite nie. práve im trom verila najviac. Za každých okolností. „Žartuješ, však?"

Pokrútila hlavou. „Vždy si si pri nich vymýšľala polopravdy, aby nevedeli, čo robíš."

Lily sa zúfalo oprela o stoličku. Neverila Dozorcom. Nemôže veriť lovcom. Rozhodne nebude veriť bohom. Kto jej ostal? Démoni? To nie je práve výhra. „Z čoho som ich podozrievala?"

„Netuším. Bola si dosť tajnostkárska. V deň, keď vás chytili, si ma skoro ráno poslala do Európy nájsť nejaké hlúpe záznamy už ani neviem o čom."

Lily sa napla. „Počkať, ja som vedela, čo sa môže stať?"

„Zrejme áno. Celé dni si bola divná."

Takže ona to predpokladala. Postavila sa, až posuvná stolička odletela o meter ďalej. „V tom prípade som sa musela poistiť."

„Poistiť?" nechápal sprievodca.

„Spraviť si ďalšiu zálohu. Nechať si odkaz, hocičo. Poznám sa." Začala sa hrabať vo svojom oblečení z Austrálie, prehľadávala vrecká. Nebalila sa ona. Zbalili ju starí rodičia, kúpili letenku a v deň jej odchodu ju odviezli priamo na letisko. V kufri mala všetko svoje skromné oblečenie, kozmetiku, pár cenností a kníh a iných vecí z jej izby. Smutné, že sa všetky zmestili do jedného kufra. „Nič by som nenechala na náhodu. Ako hovorí Maddox: Vždy maj v rukáve minimálne dva záložné plány."

„Smiem dodať, že si neverila ani Maddoxovi?"

Lily sa prestala prehrabávať a čelom sa oprela o šatník. „Neviem si predstaviť dôvod, prečo by som mu neverila."