Pod líniou svetov

12

Bola sobota a Lily ležala pod prikrývkami a vankúšmi ako medveď počas zimného spánku. Po Nilesovom zásahu bola príjemne unavená a hneď po návrate si dopriala niekoľko hodín sladkého zabudnutia. Problémy začne riešiť ďalšiu noc.

Prebral ju až detský smiech spoza dverí. Zaklipkala očami a vykotúľala sa z postele. Už dlho sa tak dobre necítila. Vyšla z izby len v pyžame a cupitala do kuchyne. Našla tam len tetu Grace a malého chlapčeka v detskej stoličke, ako máva rúčkami a smeje sa niečomu, čomu rozumel len on. Len čo ju zbadal, natiahol sa k nej a ona inštinktívne ustúpila. Ona a malé deti, to je samo o sebe nebezpečné.

Grace sa otočila od platne a usmiala sa na ňu. „Dobré ráno, Lily."

Lily prešla okolo Dylana v čo najväčšej vzdialenosti. „Aj tebe, teta Grace." Pustila sa do rabovania chladničky. Za sebou počula Dylanov smiech.

„Pokojne, miláčik," oslovila ho Grace. „Ty raz z tej stoličky vypadneš." Vzala ho na ruky. „Kam to chceš ísť?"

Dylan tvrdohlavo naťahoval ručičky k Lily. Tá sa otočila a s hrôzou sa odtiahla. Dieťatko bolo ešte maličké, videlo jej auru a farby ho asi priťahovali.

„Asi sa mu páčiš."

Lily odskočila. „To je milé."

„Neboj sa ho, nehryzie. Áno, Dylan, to je Lily, tvoja sesternica. Povedz ahoj."

Vyšlo z neho len niečo nezrozumiteľné.

„Teta Grace, nie je dobré, aby bol v mojej blízkosti," varovala ju Lily. Z detí mala panickú hrôzu.

„Ale, nebuď hlúpa. Nechceš si ho vziať na ruky?"

Ani za všetkých bohov tohto sveta! „Eh... radšej nie. Čo ak... prenášam nejaký vírus? Nebudeme riskovať."

Dylan mal očividne iný názor. Neprestával sa po nej načahovať.

„Ty sa ho bojíš?" došlo Grace.

„Ako čert kríža," priznala. „Dala... by si ho odo mňa ďalej, prosím?"

Niežeby deti neznášala alebo podobne, ale pracuje s najhoršími bytosťami tejto reality a nevedela, ako by mohla poškodiť Dylanovu existenciu. Deti sú krehké a čisté, démoni na nich vplývajú veľmi zle. A ona s nimi má priveľa spoločného.

„No dobre, nechceme nášho hosťa vydesiť, však maličký?" Grace pobozkala syna na hlavičku a posadila ho do stoličky. Lily sa s výdychom vrátila do chladničky. Vzala si jogurt, ovocie a uvarila si horúci čaj. S falošným úsmevom sa ospravedlnila a radšej sa zavrela v izbe.

Sara zúrivo kreslila po papieri. Sedela na posteli, opäť trápená zlými snami, a zachytávala, čo si zapamätala. Dve postavy. Podávali si ruky akýmsi zvláštnym spôsobom. Nedotkli sa dlaňami, ale chytili sa za predlaktia. Jedna z postáv bol muž okolo tridsiatky s príťažlivou tvárou, no tú druhú videla len od chrbta. Bola rovnako vysoká a podľa šírky ramien ju odhadovala na muža. Vlasy mu padali na plecia a najzaujímavejšia na ňom bola podávaná ruka. Črtalo sa na nej zložité tetovanie podobné hadovi.

Okolie bolo bezútešné. Chladné skaly, vlhké. Zarastené machom. Žiadne okno.

Prestala kresliť, až keď dostala kŕč do ruky. Prezrela si svoje dielo. Ešte nikdy sa jej nesnívalo s osobami takto jasne. Obvykle ich len počula, alebo zachytila kútikom oka. Dnes nie. Dnes videla všetko jasne a najjasnejšie bolo tetovanie a to ju desilo. Nevedela, odkiaľ tieto sny pochádzajú. Väčšina lovcov svoje sny dokáže ovládať, sami ich usmerňujú a neskôr vďaka nim vystúpia z tela. Ona nie. Nikomu neprezradila, že ju odmalička prenasledujú tieto sny. Je v nich uväznená, nedokáže sa nepozerať.

Pretrela si oči. V noci sa bola nenápadne pozrieť do vedľajšieho bytu, no nenašla nič podozrivé. Logan spal na jednej strane izby, jeho dvaja priatelia na druhej. Oddeľoval ich len nábytok. Spal pod takým uhlom, že sa nemohla pozrieť na tetovanie a tak sa radšej vrátila k povinnostiam lovkyne.

V Angers nenašla žiadnych démonov, no kúsok od mesta pocítila prítomnosť čohosi negatívneho. Zmizlo to však v momente, keď sa tam premiestnila. Typické. Od pádu predošlého režimu sa Angers stalo najbezpečnejším mestom na svete. Prítomnosť toľkých mocných lovcov a humanoidov bola dosť odstrašujúca a keď sa pridali jazdci apokalypsy, Smrka a anjel, démoni mesto obchádzali v dostatočnej vzdialenosti. Keď sa na to pozrela v globále, démoni už nerobia toľko problémov ako kedysi. Obvykle sa kŕmili energiou ľudí, až dosiahli fyzický svet a potom robili ešte väčší neporiadok. A teraz? Nič. Občas ich niekde prichytia robiť hlúposti, inak sa lovci celkom nudia. Podľa Sary je to len otázka času, než sa spamätajú a veci budú ako predtým.

Do tela sa vrátila okolo druhej nad ránom a hneď bola vtiahnutá do desivého sna. Ako vždy.

Odhodila skicár a zaklonila hlavu. Potrebuje ísť na vzduch. Mohla by zájsť za Harmony, alebo Natanielom a opýtať sa ich na ten znak.

Vyskočila z postele, obliekla sa a zakričala bratovi, že ide von. S kabelkou na pleci vyšla do chladného rána. Chôdza jej pomáhala prečistiť si auru a tak poriadne nevnímala okolie. Očisťovala si jednu čakru po druhej, vnímala ich farby a dovoľovala im pohltiť jej telo.

Kráčala pol hodiny, než sa dostala k najvrchnejšej čakre a z jej aury sa stal žiarivý štít. Usmiala sa na svet a vrátila sa do reality. K Abdulovmu domu, kde Smrtka s anjelom bývajú je to ešte ďalších pätnásť minút. Urobila si prestávku v malom obchodíku s ezoterikou. Kúpila si nový kameň na odháňanie zlých snov – možno nejakým zázrakom zaberie, a sadu vonných tyčiniek. Prehodila pár slov s postaršou predavačkou a šmátrajúc v kabelke vyšla späť na ulicu. Vôbec si nevšimla muža stojaceho neďaleko, kým doňho tvrdo nevrazila. Vzhliadla a zabudla dýchať. Jej aura narazila na niečo temné chladné a neprirodzené. Keby nebola v skutočnom svete, prisahala by, že má pred sebou démona.

Muž na ňu pozrel, zamračil sa a neprirodzene zasyčal. Nejakým spôsobom útočil na jej auru, trhal ju ako papier.

V hrôze od neho ustúpila a on ju pohľadom sledoval. Nie, toto nie je človek. Oči mal šedé, takmer biele, a keď žmurkol, občas sa zmenili na čierne. Začal sa k nej približovať a nemohla si nevšimnúť, že spoza opaska vytiahol dýku.

Žiadni svedkovia našich nadprirodzených bojov, vynorilo sa jej v hlave pravidlo lovcov. A čokoľvek je toto, má chuť s ňou bojovať.