Pod líniou svetov

22

Sara nepriateľsky žmúrila na Kaylu a netajila svoj odpor. Egregora sa postavila priamo pred ňu.

„Mala si už s egregorami tú česť?" opýtala sa.

„Či som mala tú česť? Len pred rokom moja priateľka bojovala na smrť, pretože takí ako ty unikli a chceli – hádaj čo – ovládnuť svet! Dokonca posadli mocného mága."

„Čo sa stalo potom?"

„Boli porazení a poslaní tam, kam patria," povedala s hrdosťou.

Kayla len prikyvovala. „Kam konkrétne?"

„Preč z tohto sveta a je mi úplne jedno, kde to je." Vážne jej to bolo ukradnuté. Egregory nepatria do sveta ľudí. Majú na svedomí príliš veľa zla.

„Chápem. Sme zločinci a zaslúžime si to najhoršie. To je názor lovcov."

„No vidíš, aká si chytrá."

„Sara, koľko majú podľa teba egregory v priemere rokov?" opýtala sa podivnú otázku.

Lovkyňa sa pokúsila myknúť plecami. „Čo ja viem? Od päť po tisíc rokov?" Podľa toho, čo sa lovcom podarilo zistiť, bohovia sa objavili hneď po vytvorení kmeňov a neskôr mestských štátov.

„Hm, pridaj. Niektorí z nás majú cez desať až dvanásť tisíc rokov. Zopár podivínov tu je ešte starších."

Oči sa jej rozšírili. Maia a jazdci spomínali, že nie sú prvou civilizáciou na tejto planéte, ale až siedmou. Desať až dvanásť tisíc rokov dozadu sa datovala Atlantída a pred ňou... všetci bohovia vesmíru, predošlá civilizácia! Kto môže veriť v bohov vytvorených civilizáciou, o ktorej sa na Zemi ani nevie? „Ako je to možné?"

„Niekoľko záznamov sa dostalo do rúk nesprávnych organizácii a tí veľmi dobre vedia o podobných bohoch. Tým ich stále kŕmia silou. Jedno náboženstvo chcelo oslabiť to druhé a tak jeho záznamy ukrylo. A jeho predstavitelia odvtedy vedia o iných božstvách. Je to dobrá pavučina, nemyslíš? Hovorí sa, že ešte nikdy žiadna egregora neumrela. Aspoň nie za posledné desaťtisícročie."

„Prečo mi to hovoríš?" nechápala. „Chceš ma vydesiť?"

„A bolo by to možné? Si lovkyňa, desia ťa egregory?"

„Nie."

„V tom prípade nemá zmysel ťa zastrašovať našimi počtami. Hovorím to preto, aby si si uvedomila jednu vec. Vy ľudia žijete v priemere sedemdesiat rokov. Ak niekto spácha hrdelný zločin, je poslaný za mreže. Ale o pár rokov sa dostane na slobodu a má možnosť zmeniť sa. Ak tak neurobí, časom umrie, reinkarnuje sa a dostáva ďalšiu šancu. A ďalšiu. A ďalšiu. My nie. My existujeme neustále a až donedávna sme nemali možnosť ísť vpred. Avšak ako všetko vo vesmíre, aj my sa chceme vyvíjať. Vieš, aké to je, byť tisíce rokov zavretá v jednej cele? Bez jedla, pitia, tepla, alebo dotyku? Žiadna úľava, žiadna nádej na slobodu. Naše väzenie nie je dovolenkový apartmán ako u vás. Je to cela bez prične, s drsnými stenami. Okolo nás sa ozýva zúfalý krik trápených bohov. Ako by bolo tebe, keby ťa na celé roky zavreli na také miesto?"

Sara, ako každý lovec, bola vnímavá k novým zmenám a názorom. Všetko existujúce musela prijať, prehodnotiť a neodsudzovať. A Kayline slová ju zasiahli, pretože nehovorila ako bohyňa. Neodsudzovala ju, len jej podávala informácie. A tie ju zaujímali. „Obhajuješ tu váš druh? Po tom, čo ste urobili?"

„A ty si nikdy neurobila chybu? A stavím sa, že si ju urobila dobrovoľne. My sme boli ovládaní ľuďmi, pretože to po nás chceli. Nielen vy ste sa potrebovali dostať z našej moci, ale aj my z vašej. Stvorili ste nás. Našu náturu, naše potreby, našu autoritu."