Oh, Shut Up Potter! (HP- fanfiction Next Generation)

31. Kapitola

Kráčali sme vpred. James ma stále držal za ruku, a ja som sa z toho každú minútu išla zzblázniť viac a viac.

Veď čo, to nie je nič, ale pre človeka, ktorý ešte predtým nikdy nikoho za ruku nedržal teda, okrem rodičov, to je niečo veľké.

Vyšli sme hore po schodoch a tam stáli dvoje dvere.

Jedny boli biele a druhé boli čierne.

"Poď so mnou!" Povedal James.

"Akoby som mala na výber." zamrmlala som.

James otvoril tie biele dvere a vstúpili sme dnu.

Bola to prázdna biela izba s bielou podlahou v strede ktorej stál stolík. Na ňom bol papierik.

Priblížili sme sa k nemu a ja som konečne mala dôvod pustiť jeho ruku.

Zobrala som papierik do rúk a prečítala čo na ňom bolo napísané.

"Odísť z tejto prekliatej miestnosti nebude ľahké, ale nájsť ten správny kľúč, nebude ani ťažké, stačí dôverovať jeden druhému a dokonca nechať aj jednu iskru preblesknúť."

Udivene som sa pozerala na ten papierik. James sa usmieval od ucha k uchu.

"Nechať jednu iskru preblesnúť?" Šibalsky sa opýtal.

"Skôr by mi tam sedelo nechať ťa bleskom preplesnúť a nie iskru preblesnúť."

"James," ozvalo sa.

"Uhm?" Otočil sa na mňa.

"To som ja nepovedala," bránila som sa.

"No logicky som to ani ja nepovedal." Ironicky sa usmial.

"James," ozvalo sa znova.

"Tentokrát si sa na mňa pozeral," obranne som povedala.

"James" ozvalo sa ešte raz.

Pozreli sme sa okolo seba a on zahlásil:

"Musia to byť nejaké tajné sily."

"Alebo ten reproduktor v pravom rohu miestnosti." ukázala som a začala som sa smiať.

"Tak tebe to príde vtipné?" Opýtal sa urazene. "No veď počkaj, ja ti uštedrím jedno príjemné prebudenie triskom ľadovej vody.

"To by si neurobil," neveriacky som sa naňho pozrela.

"Stavíš sa?" Frajersky sa opýtal a namieril na mňa prútik.

"Nech ti to ani nenapadne!" Zakrčala som.

"Och" povedal a zahichotal sa "ale mne to už napadlo,"

"Aguamenti!" Zakričal.

Na mňa vystriekol ľadový prúd vody. Prenikol cez moje oblečenie pod moju kožu, všade.

Zvrieskla som.

"Ty si taký..." zdržala zom sa nadávok.

"Prečo si to spravil huh? Čo som spravila? Teraz som celá premočená, je mi zima a vo vrecku nové oblečenie nemám a keby aj mám, bolo by premočene!"

Podišiel bližšie ku mne a palcom mi zdvihol bradu. Pozrel sa mi do očí a v sekunde čo som sa aj ja naňho pozrela ma pobozkal.

Jeho pery sa prisali k mojim a už som s tým nedokázala nič urobiť...len sa poddať. 
Jeho bozky boli plné vášne a zúfalstva. Ja som bola tiež zúfala.

Dostaneme sa odtiaľto niekedy vôbec?

Zrazu sme započuli prasknutie.

Švihom som sa od neho odtihla a hneď keď som sa naňho pozrela som sa začala červenať ako paradajka. Merlin ja som sa s Jamesom bozkávala.... Zase.
A cítila som sa ako v oblakoch......Zase.
Niečo so mnou nieje v poriadku...... Nič nové pod slnkom.

"Čo to bolo?" opýtala som sa aby som prerušila to ticho.

"Toto? Jáj no ja som ťa pobozkal a ty si sa nebránila," uškrnul sa.

Buchla som ho pesťou do hrude.

"Au", zasmial sa "kľúd len si ťa doberám, ale páči sa mi ked sa červenáš, ja vie,m že ma v hlave zabíjaš pretože vieš, že si sa začala červenať ešte viac."

Zova som ho chcela buchnúť ale tentokrát moju ruku stihol zachytiť.

Jedným ťahom si ma pritiahol bližšie k sebe.

"Prečo je tá stena prasknutá?" Opýtala som sa ho.

Pozrel sa na to miesto a aj on to zbadal. V stene bola veľká puklina.

"To nieje stena Aimee ale sklo, biele sklo." Priblížil sa k nej a dotkol sa jej.

"Aimee to je sklo, to znamená že ho môžeme rozbiť a dostať sa odtiaľto.

Uvidela som ako sa v jeho očiach objavila iskra nádeje.

"Iskra!" Zakričal James.

James

"Iskra!" Zakričal som.

Nechápavo sa na mňa pozrela.

Tak sa dostaneme von. Keď som ju pobozkal preletela medzi nami iskra.

Hneď som vedel čo treba robiť.

"Aimee ja musím," povedal som. Nechápala o čom hovorím no ja som ju tentokrát chytil za pás a znova som ju pobozkal. Ešte vášnivejšie ako predtím.

Cítil som ako je v rozpakoch. Nieje vôbec dobrá v skrývaní citov.

Počul som ako sa to prasknuté sklo úplne rozbilo. Trhla so sebou a chcela sa tam pozrieť ale ja som ju stisol pevnejšie až sa nemohla ani pohnúť.

Zrazu sa ozval strašný rachot.

Otovril som oči a uvidel som všetky sklenené steny rozbité na zemi.

Jemne som sa odlepil od jej pier a usmial som sa.

"Dostali sme sa von." Povedal som jej.

Obzrela sa okolo seba a mierne omámená z toho bozku ale aj nadšená vykročila dopredu.

"Hej, nie tak rýchlo pol metra nezabúdaj."

Ja celý nadšený a Aimee kompletne mokrá sme vyšli z miestnosti a ocitli sme sa vo veľkej sieni. Zrazu sme započuli veľký potlesk.