Oh, Shut Up Potter! (HP- fanfiction Next Generation)

86. Kapitola

V noci sa James zrazu začal triasť. Dotkla som sa jeho rúk a mal ich úplne studené. Uvdedomila som si, že bol úplne odokrytý a mrzol. Pritúlila som si ho k sebe aby sa trochu ohrial no prebudil sa.

"Aimee? Čo, čo sa stalo? Je mi zima,"

"Nič sa nestalo nič, bude ti teplejšie, poď ku mne," povedala som a a on si ľahol ku mne a zakryla som ho mojím paplónom.

Chitil ma za ruku a do pol minúty zaspal.

Ráno som sa prebudila ale ešte som neotvorila oči. Cítila som sa tak pohodlne, čo bolo nezvyčajné keďže som nad ničím iným celú noc nerozmýšlala iba nad tým, ako vrátime späť starého ....... "James," šepla som, otvorila som oči a otočila hlavu na to miesto kde spal.
Zrazu som tam zbadala vysokého 17 ročného chalana, ktorý sa na mňa spokojne usmieval a hypnotizoval ma svojim pohľadom.
"Merlin čo to!" Povedala som úplne zmätená a prekrútila som sa na posteli aby som sa od neho vzdialila, pretože bol až nebezpečne blízko až som si neuvedomila, že som na okraji postele a spadla som na zem.

"Au," zakňučala som keď sa môj zadok buchol o dlážku.

"Bell si v pohode?" Povedal pobavene a naklonil hlavu z postele aby sa pozrel či žijem.

Bell. Povedal Bell. Je späť.
Pozrela som sa naňho a to čo som urobila sama neviem vysvetliť.

"James!" Skríkla som od nadšenia, vyskočila som zo zeme na posteľ a objala som ho.
Obmotal si svoje silné paže okolo mňa a objatie mi opätoval.

"Merlin James tak si ma vystrašil, bála som sa, že už nikdy nebudeš, no.....taký aký si bol. Ty....pamätáš si niečo?" Opýtala som sa a odtiahla som sa aj keď by som v tom objatí najradšej ostala celý deň.

"Pamätám si väčšinu, ale bolí ma trochu hlava,"

"A kedy si sa znova vrátil do...." pozrela som sa naňho a uvedomila som si, že je bez trička,(čo bolo logické, pretože v noci vyrástol o pol metra a to, čo mal mu už isto bolo malé) no zhlboka som sa nadýchla a predstierala som, že som si to nevšimla; " do tejto podoby?"

"V noci ma neskutočne začali bolieť kosti, a bola mi zima, ale zlialo sa mi to do sna a tak som sa nezobudil,  keď som sa prebudil  bol som tak ako predtým,"

"A ty si si bol plne vedomý všetkého čo robíš?"

"Nie, ale pamätam si všetko, ďakujem, že si sa o mňa postarala,"

"James veď to je samozrejmosť,"

"Naozaj ďakujem," povedal a začal sa ku mne približova. Ja som sa inštinktívne začala nakláňat dozadu keďže sme sedeli na posteli.
Až tak som sa nakláňala, že som si nakoniec ľahla na vankúš a James ostal nadomnou.

"Bell? Ja ti chcem už dlhšiu dobu niečo povedať a-" v tom sme započuli zvuky prichadzajúce z klubovne.
"To si robíš srandu," povedal nahnevane.

"Povieš mi to potom dobre? To je Fred a Rose,"

"No a?"

"Prišli nás pozrieť,"

"No a?"

"No a zlez zo mňa," prikázala som mu.

"Ale, ja ti naozaj musím niečo povedať," hovril pomaly.

Môj tep bol neskutočne rýchly a prechádzala mnou nezastaviteľná energia. Mala som chuť ho v momente pobozkať a nikdy ho neputiť ale nemohla som. Musím sa krotiť.
Čo ak sa somnou len hrá?

Merlin ty si fakt duševne narušená, väčší dôkaz, že ťa má rád už nieje.

Naše tváre boli od seba pár centimetrov. Jeho pohľad skákal z mojích očí na moje pery a tak dookola.
Ja som sa mu pozerala len do očí a čakala som, čo povie.

Žeby toto bola tá chvíľa?! Je toto ta pravá chvíľa povedať mu pravdu?

"James, ja ani sama neviem ako ale pomo-" začala som, keď som sa odhodlala hovoriť, no v tom sa spoza zavretých dverí ozvalo "Aimee si tam? Môžeme vojsť?" Bola to Rose a už som počula ako dáva ruku na kľúčku.

Spanikárila som a aj keď som naozaj nechcela, Jamesa som odvalila vedľa seba.
"Predstieraj, že spíš," prikázala som mu a on poslúchol.

Ja som pribehla ku dverám a pomaly som ich otvorila a divadielko začalo.

"Pššt, spí," zašepkala som.
Potichu vošli dnu a keď uvideli, že je späť tak ich vôbec nezaujímalo, že 'spí' a vyskočili naňho.

"Merlin brantranček tak si nás vyľakal," povedal Fred a oči mu žiarili ako malému dieťaťu na vianoce.

"Začala som sa báť, že som zlý napoj namiešala," povedala Rose a Jamesa objala.

"Dobre ráno aj vám," povedal James, ktorý aj keď nespal, tak nečakal, že naňho tak skočia.

"Aký je dnes vôbec deň?" Opýtal sa.

"Ja neviem," povedala som, pretože to ma najmenej zaujímalo. V hlave mi neustále behalo to, čo sa stalo pred tromi minútami, ja som to Jamesovi naozaj išla povedať, ja som mu to chcela povedať, a nebála som sa, bolo mi to jedno.

Možno to je znak z vesmíru, že sa nemám čoho báť.

"Be-Aimee a ty ma neprivítaš?" Zrazu povedal James a šibalsky sa na mňa usmial.

Ten hajzel.

Ironicky som sa naňho usmiala. Prišla som k nemu a objala so ho.

"Ty si neuveriteľný," šepla som mu do ucha tak by to počul len on.

"Ja viem," šepol naspäť.

"Tak my ideme za McGonagallovou, povieme jej, že dnes už idete do školy,"

"Ale prečo?" Začal protestovať James, "ja chem ostať tu," povedal a pozeral sa pri tom iba na mňa. Vedela som presne na čo myslí, pretože som na to isté myslela aj ja. Obidvaja sme chceli vedieť čo ten druhý chcel povedať.

"Musíš ísť, pretože to už McGonagallke začne byť podozrivé. Vidíš, Aimee neprotestuje," povedala Rose a tým konverzáciu ukončila a s Fredom odišli.

Ja som sa na Jamesa pre istotu ani nepozrela a chcela som íst do klubovne ale on vyskočili z postele a chitil ma za zápästie čím mi zabránil odísť.

"Bell počkaj, čo si mi chcela povedať," povedal ale celá moja odvaha a odhodlanie si v tom momente zbalili kufre a odleteli na Hawaii a mňa tam len tak nechali stáť bez poňatia čo mám teraz urobiť. Začala som sa potiť ako pred testom.

"Hhh, čo? Nič, ja neviem už, o čom hovoríme? Hhh, musíme ísť máme skolu-" začala som hovoriť úplne odveci ale on videl cezomňa ako cez číre sklo.

Láskavo sa na mňa usmial a dal mi ruku cez ústa. Bol to taký pohľad ako keď sa niekto pozerá na malé rozkošné šteniatko.

"Mňa nezaujíma, že ideme do školy, iba chcem vedieť čo si mi chcela povedať,"  dal mi ruku preč z úst a čakal čo poviem.

"Ale aj ty si mi chcel niečo povedať," vyletelo zo mňa a bola som na seba hrdá, že som nepovedala nejakú hlúposť ako predtým.

Zasmial sa a pokrútil hlavou.

Keď som začala cítiť ako si môj zdravý rozum a úsudok začínajú tiež baliť kufre kvôli tomu, že som si uvedomila, že je James stále bez trička, tak som musela radikálne zakročiť.

"Dobre James prosím daj si nejaké tričko,"

"Ale prečo mne ja takto dobre," povedal.
"Nebodaj ťa to rozptyluje?" Šbalsky sa usmial a priblížil sa ku mne na toľko, že medzi nami už bolo naozaj pár centimetrov.

Ahóooooj!!!! Taaaaaakže, nemusíte nič hovoriť, ja viem, ukameňovať ma je málo. Ja by som seba už dávno prizabila. Naozaj som chcela vydať kapitolu skôr ale nešlo to, proste to nešlo.

Veľmi sa ospravedlňujem.

Tak tu je po dvoch storočiach nová kapitola.

Veľmi dúfam, že sa vám páčila.
VOTE alebo KOMENT veľmi potešia.
Ospravelňujem sa za gramatické chyby a dúfam, že budete pokračovať v čítani.

Vaša dreambooks355.