Oh, Shut Up Potter! (HP- fanfiction Next Generation)

29. Kapitola

Práve som chcela výjsť zo svojej izby keď mi niekto zaklopal na dvere. Otvorila som ich a za nimi stál Potter.

Mal na sebe čierne jeasny a tmavomodré tričko. Vlasy mal tak mierne strapaté a oči sa mu leskly od nadšenia. Merlin vie, čo sa mu premietalo v tej chvíli v hlave.

"Pripravená?" Opýtal sa.

Ja som vzdychla a prikývla som.

Keď sme prišli do Veľkej siene už tam boli všetci okrem nás.

"No konečne sme všetci!" Oznámila McGonagallová a prísne sa pozrela na mňa a na Pottera. Zahanbene som sa pozrela do zeme.

"Oficiálne zahajujem deň duchov!" Povedala a všetci začali šialene tlieskať.

"O päť minút začneme tak aby som nezdržovala. Toto je deň kedy sa môžete pohybovať po kompletne celom zámku môžete ísť do hocijakých dvier.

Ale jedny dvere sú prekliate. Ak sa dostanete do 'tých' dverí, tak jediný spôsob ako sa dostanete von je...

A to vám nepoviem. Ten pár, ktorý sa dostane do prekliatých dverí a nepodarí sa mu dostať von bude potrestaný za to, že nedokázal dobre spolupracovať so svojim partnerom.

Nezabudnite na zaklínadlo lumos pretože v celom zámku bude tma. Nechceli sme vám to predsa uľahčiť," Povedala.

Zrazu luskla prstami.

Všetkým sa nám objavil na rukách šedý kovový náramok.

"Tento rok je ešte jedna novinka. Minulé roky ste nie vždy poctivo spolupracovali so svojim partnerom. Ak sa od seba vzdialite viac ako na 1 meter začne váš náramok pípať tak nahlas, že sa budete musieť vrátiť k sebe aby ste neprišli o sluch.

A nezabudnite 15 minút po tom čo dopočítam sa zhasnú všetky svetlá tak sa ponáhľajte. Môžete odísť o 5,4,3,2,1 teraz!" 

Všetci sa postavili a rozbehli sa do chodieb. Človek pomaly nevidel pred seba.

Zrazu ma niekto schmatol za ruku a začal ma ťahať niekam preč.

Bežali sme ako o dušu, vedela som kto to je pretože nám nezačal pípať náramok.

"Potter kam ideme!" Zakričala som do toho hluku. Ešte stále sme sa nedostali z hlavnej miestnosti.

"Poď za mnou!" Chytil moju ruku pevnejšie.

Konečne sme sa odtiaľ dostali a zastavili sme. Zadychčaná som si kľakla na kolená pretože som nevládala stáť. Potter vyzeral úplne fit.

"Ako môžeš nebyť zadychčaný.." nabrala som dych "...keď sme práve behali aspoň 10 minút vkuse?" 

Pomohol mi postaviť sa a odpovedal:

"Na to musíš mať dobrú kondičku."
Ach tak to som vôbec nevedela.

"Musime sa ponáhľať máme už iba päť minút." oznámil mi.

Môj tep už bol pomaly normálny ale aj tak som si potrebovala sadnúť.

Nie! Nemôžem byť taká slabá a hlavne nie pred ním.

"Musíme nájsť tie prekliaté dvere." povedal a začal rozmýšľať.

"Preskočilo ti? Ak sa odtiaľ nedostaneme tak nás potrestajú!" pripomenula som mu ale nereagoval na moju poznámku.

"Poď za mnou, kým sa nevypnú svetlá," povedal a rozbehol sa smerom ku nejakej chodbe, ktorú nepoznám.

Počkať, tým smerom ani nikdy žiadna chodba nebola.

"Potter kam to ideme?"

"Nechaj sa prekvapiť," povedal a šibalsky na mňa žmurkol.

Zrazu sa vypli svetlá.

Počuli sme výkriky z každej strany a ja som nebola výnimkou.

Zvrieskla som ale Potter mi rýchlo dal ruku cez ústa.

"Ticho, ak nás tu objaví duch Zloduch tak to nebude dobré."

"Poď za mnou a snaž sa nezapnúť svetlo." dodal a ja som naňho vypleštila oči, aspoň som myslela, že to bolo naňho, pretože som nič nevidela.

Stála som na mieste ako prikovaná.

"Prečo nejdeš? Veď sa nemáš čoho báť," povedal a cítila som, že sa usmial.

"Ako ma môzeš vidieť?" nechápavo som sa spýtala.

"Pattersonová si biela ako stena, je na tebe vidno každý detail či je tma alebo svetlo."

"Ja sa ale bojím pokračovať, deň duchov nemám rada a teraz keď som s tebou tak-"

"Aimee," začal, a pomaly sa ku mne priblížil "nemáš sa čoho báť, ak nebudeme na seba pútať pozornosť žiadny duch si nás nevšimne," pozerala som sa mu uprene do očí.

"Ja ti sľubujem že sa ti nič nestane," 

Prikývla som a vyrazili sme dopredu. Prútik som pevne zvierala v rukách.

"Poďme sa pozrieť sem," povedal a potichu otvoril dvere čo boli pred nami.

"Potter môžem zasvietiť prosím?"

Chvíľu váhal ale potom prikývol.

"Lumus minimus!" pošepkala som a z prútika mi začalo svietiť veľmi tlmené svetlo.

Opatrne chytil kľúčku na dverách a otvoril ich.

Miestnosť bola ako inak čierna, nič nebolo vidno.

"Lumus maximus" povedal Potter a z jeho prútika vyletelo svetlo a osvietilo celú miestnosť.

Všade boli pavučiny ale nikde žiadne pavúky. Tá miestnosť vyzerá ako bývalá klubovňa. Bol tam gauč, krb, stôl a schody ktoré viedli do neznáma.

"Potter toto vyzerá ako nejaká stará klubovňa," pošepkala som mu.

"Aj mňe to napadlo ale veď na Rokfote boli odjakživa iba štyri fakulty, Chrabromil, Bystrohlav, Slizolin, Bifľomor -" zasekol sa. Na stene uvidel ceduľku. Bola pokrytá prachom tak ho rukou odprášil.

"Dumbledore?" Povedali sme naraz prekvapene.

Zrazu sa za nami zavreli dvere.

"Potter?" Nervózne som sa spýtala.

"Ale veď Dumbledore nemohol mať vlastú fakultu. Odjakživa boli iba štyri." poznamenal.

"Koľko mal vlastne Dumbledore rokov?" Opýtala som sa.

"Možno mal Dumbledore vlastnú fakultu predtým ako ich založili tí štyria."

Zrazu sa ozval z hora hlasný smiech, ktorý sa ozýval po celej miestnosti.

Rýchlo zom chytila Potterovú ruku a schovala som sa zaňho.