Oh, Shut Up Potter! (HP- fanfiction Next Generation)

92. Kapitola

Samozrejme, že tam už všetci boli.

Samozrejme, že keď James otvoril tie dvere, tak úplne všetky pohľady padli na nás.
Samozrejme, že v sekunde, keď všetci zbadali, ako sa držíme za ruky, tak si začali neskutočne šepkať.

James vykročil dopredu a tváril sa akokeby si nič nevšmol, akoby to bolo úplne prirodzené a normálne. Ja som išla kúsok za ním, pretože som myslela, že sa prepadnem od hanby. Dávalo to dojem akoby ma ťahal za sebou.

Celý učiteľský zbor sa na nás pozeral a podľa ich výrazov tváre som nevedela vyhodnotiť či sa tvária len neutrálne alebo sú skôr znepokojení. Aj keď si myslím, že by mali skákať od radosti, konečne sa nebudú musieť báť, že niekto podpáli školu, alebo teda presnejšie, aspoň nie my dvaja.

Prišli sme k našemu miestu a ako náhle zbadali naše prepletené ruky povedal Fred "No hurá!"

"Halelujah! Stal sa zázrak!" Vyhlásila Rose nadšene a napila sa tekvicového džúsu.

S Jamesom sme sa na seba pozreli a keď som videla ako mu žiaria oči nemusel nič hovoriť.
Sadli sme si a pozrela som sa na stôl oproti kde sedáva Loreta. Tá sa na nás pozerala s otvorenými ústami. Div, že jej tam včela nevletela.

Nemohla som sa ubrániť úsmevu. Bol to táký neopísateľný pocit.

"Aimee úprimne, začínala som si myslieť že máš namiesto mozgu piliny," povedala Dom a James sa zasmial.
Schovala som si tvár do rúk
"Neschovávaj sa pred pravdou Pettersonová," povedal James, chytil ruky a zdvihol hlavu.

"Ja som sa úprimne začal obávať, že nemá mozog," povedal Dom a uškrnul sa na mňa.

Všetci sa zasmiali a ja som ho silno päsťou buchla do ramena.
"Aj tak som stále mala viac mozgu než ty," povedala som a vedla nás sme započuli ako Alex a Fred hovoria "oouuuuu,"

V tom som v Jamesových očiach zbadala malé plamienky. To som asi nemala hovoriť.
"Tak ty chceš vojnu hej?" Opýtal sa ma a zdvihol príborový nožík.

"Dievčatá," povedala som a pozrela som sa na Dom a Rose. Tie ihneď pochopili a všetky tri sme naraz zdvihli naše nožíky a povedala som: "To záleží od teba," vyzívavo som povedala a James neváhal ani sekundu. Jedným krštky pohybom mi vyhodil ten nožík z ruky a to isté urobil aj Dom a Rose.

"S tebou nie je sranda," povedala Dom Jamesovi a tvárila sa, že je urazená.

Deň prebehol ako každý iný ale zároveň bol úplne iný. Až na to, že neexistuje študent alebo učiteľ na Rokforte čo by sa dnes nedopočul, že sme s Jamesom spolu, sa nič špeciálne neudialo.

Ja som sa ako obvykle nemohla sústrediť na ani jednu hodinu ale tentokrát to nebolo pre to, že by ma hodina nudila, ale pre to, lebo sa mi celý deň James hral s rukou. Jeho jemné dotyky spôsobovali, že mi srdce neprestávalo zrýchlene biť.

Ani som nevedela ako moc som po tom túžila, po ňom. Tento deň mi úplne stačil k tomu, aby som zistila, že nemienim stráviť už ani jedinú minútu bez neho. Najhoršie je, že tento pocit som pociťovala už hodnú chvíľu, ale stále som to vo svojom vnútri potláčala. Nechcela som si to pripustiť.

"Nad čím tak rozmýšlaš?" Opýtal sa jemne a láskavo sa na mňa pozrel. Odtrhla som zrak od extrémne nezaujímavej domácej úlohy z dejín mágie.

"Len...." zaváhala som, ale pripomenula som si, že už nemám dôvod váhať, "len že ťa veľmi veľmi milujem James ani si nevieš predstaviť ako moc," vyhŕkla som rýchlosťou svetla a čakala som ako zareaguje.

Ohromene sa na mňa pozeral a na moment by som prisahala, že stratil reč ale hneď to zakril "Chceš sa sa staviť?" Postavil sa naklonil sa ku mne a dal mi pusu.

Pohladil mi líce a pozrel sa mi do očí.
"Radšej nie," povedala som potichu, "aj tak by som prehrala,"

"To by si teda prehrala," povedal a dal mi ďalšiu pusu.
Zacítila som jeho príjemnú vôňu a išla som mu dať pusu ja ale zastavil ma.

"Nie, nie, ďalšia bude až keď dopíšeš tú úlohu z dejín. Nedopustím aby si kvôli mne prepadla," lyšiacky sa na mňa pozrel a sadol si naspäť.

Povzdychla som si a vrátila som sa naspäť k úlohám.

Rozmýšľam, či sa ešte niekedy v živote budem môcť sústrediť na učenie.

............

Na to ako sa celý rok vliekol, tieto posledné mesiace ubehli ako voda. Ani som sa nenazdala a už som si balila kufre na cestu domov. James sedel na mojej posteli a sledoval ma.

"Naozaj ťa baví ma takto pozorovať?" Opýtala som sa ho neveriacky.

"Ja ťa nepozorujem ja na teba dohliadam, nepotrebujem aby si zase niečo rozbila ," dopovedal a posmešne sa usmial.

"Merlin zase to vyťahuješ?! Už som sa ti ospravedlnila miliónkrát bola to nehoda," zúfalo som povedala a popritom som poskladala sveter a dala som ho do kufra.

"Ale kto si to odpikal? Ja. Kto ostal mesiac po škole? Ja. Kto má po tom malú jazvu? Och áno, Ja." Hovoril s jemne urazeným podtónom a poškrabal si miesto na predlaktí kde mal tú malú jazvu. "Och myslím, že ma začína znova bolieť," tentokrát to naozaj povedal urazene a prudko otočil hlavu aby sa na mňa nepozeral.

Ako malé dieťa naozaj.

Povzdychla som si a podišla som k nemu.

Zobrala som mu ruku do dlaní a dala som mu jemný bozk na miesto kde mal jazvu.
Prekvapene sa na mňa pozrel a ja som sa usmiala čo najsladšie ako som dokázala.

"Bolí to už menej?" Opýtala som sa jemným hlasom.

"No možno keby si skúsila ešte raz..." povedal a ja som pokrutila hlavou.
Znova som mu dala pusu na to miesto ale tentokrát o pár sekúnd dlhšiu aby nemohol znova protestovať.

"A teraz?" zvedavo som sa opýtala a zamyslel sa.

"No možno keby si skúsila eš-"

"Ty si neuveriteľný!" Pohodila som rukami otočila som sa na odchod ale on ma chytil za ruku, otočil ma k sebe a pevne ma chytil ma za pás.

"Nechoď," povedal potichu a silno ma objal. Keďže som stála a on sedel mal hlavú opretú o moje brucho.

Hladkala som ho po jeho hebkých vlasoch.
To mi pripomína, musím sa ho konečne spýtať aký používa šampón alebo kondicionér pretože nieje možné aby boli také jemné.

"Nikam nejdem," povedala som tiež potichu.

"Iba sa musím dobaliť," dodala som a chcela som sa znova otočiť ale držal ma tak pevne, že som to nedokázala.

"No tak James," zasmiala som sa a tentokrát som sa silnejšie pokúsila odtiahnúť a už som sa skoro dostala z jeho zovretia keď v tom sa rýchlo postavil a už som nemala šancu.

Objal ma zozadu. Ruky si obmotal okolo môjho pásu a hlavu si položil na moje pravé rameno. Držal ma tak pevne akokeby som mala každú chvíľu uletieť.

"Tak ťa pobalíme spolu," povedal nadšene a dal mi pusu na líce.

Ahojte moji milí premilí. Po sto rokoch tu je ďalšia kapitola. Veľmi dúfam, že sa vám páčila. Vote alebo koment samozrejme potešia. Toto je posledná kapitola ale nesmúťťe, ešte bude epilóg.

Veľmi vás ľubim.

Vaša dreambooks355.