Boy from the past (Niall Horan) I. séria

2. Chapter

„Akože si stratil prácu?“ Vyšlo zo mňa po pár minútach trápneho ticha, asi sa každý z nás snažil prísť na nejaké rozumné riešenie.
„Firma má málo objednávok, museli prepustiť starších zamestnancov, aby sa uvoľnilo miesto..“ Skleslo mi odpovedal.
„Máš 43 rokov, zasa taký starý nie si, čo si to dovoľujú?!“
„Odbor tejto práce si vyžaduje mladých a svižných ľudí, taký ja ani zďaleka nie som..“

No čo by som mu na to mala akože povedať? Môže byť starší, ale má to hlavné – SRDCE, čo bolo pre mňa tá najhlavnejšia vec, ako sa zdá pre druhých asi nie..

„Čo teda budeme robiť?“ Opýtala som sa ho s beznádejou v hlase. Starí rodičia by nám isto pomohli, ale ocko je na to dosť hrdý, aby si pýtal pomoc práve od nich, naozaj som nevedela čo nás bude čakať.
„Allyson, možno si ešte nájdem prácu, teraz netreba robiť paniku, zvládli sme aj horšie veci..“
„Vieš čo? Napadlo ma, že z toho, čo si zarobím v kaviarni cez víkend, tak ti tie peniaze môžem dať.“ Snažila som sa vyriešiť túto našu nečakanú situáciu.
„To v žiadnom prípade, sú to tvoje peniaze, zatiaľ sa nič nedeje, všetko sa nejako vyrieši.“
O tom, že sa to vyrieši trochu pochybujem, ale verím tomu, že to spoločne zvládneme. Nie je dôvod na paniku, veď ešte nie je nič stratené.

„Oci, neboj sa to bude dobré.“ Vstala som z gauča, sadla si na okraj kresla a silno ho objala. V našej „rodinnej“ chvíľke nás však ktosi vyrušil.

„Idem otvoriť.“ Postavila som sa a čvachtavým krokom som zamierila ku vchodovým dverám. Ten kto tam stál mi bol zoslaný ako anjel z čistého neba. Stála tam pani Horanová a niečo mala v ruke. Otvorila som dvere a pozvala ju ďalej. Medzitým som si stihla všimnúť, že vonku vládlo príšerné počasie. Írsko ako krajinu zbožňujem je iné ako napríklad ostrovná oblasť Anglicko, i keď sú pod jedným názvom „United Kingdom“ úplne sa líšia. Tuna my Íri máme svoje tradícia, svoju povahu a správanie a tiež to počasie. Od toho čo sa včera rozpršalo nie a nie prestať. Kvôli tomu dažďu musím neustále kosiť trávnik, čo mi už dosť lezie na nervy. V takomto počasí sa proste ani nedá vyjsť von ku kamošom alebo len tak si vyraziť na prechádzku, i keď ako som mohla postrehnúť, pani Horanovú to vôbec neodradilo. Nahodiť si dáždnik a do druhej ruky krabicu s neznámym obsahom a prejsť niekoľko metrov od jedného plota k druhému jej zjavne nerobilo problém. Ako popri mne prešla zacítila som vôňu, ktorá ma za ňou ťahala až do kuchyne, kde ten neznámy výtvor položila.

„Ahoj Billy.“ Počula som z obývačky, nechcela som vyrušovať, určite si budú mať čo povedať, lebo pani Horanová prišla včera večer domov z Ameriky, kde bola za Niallom. Nie, že by ma to zaujímalo, ale povedal mi to ocko, Niall je mi totiž už istý čas úplne ukradnutý. Asi vás zaujíma prečo. To, že máme spoločné detstvo neznamená, že budeme mať aj spoločnú budúcnosť. Obidvaja sme si ako malí sľúbili, že budeme navždy kamaráti, všetko sa zmenilo keď sme sa dostali do rokov, keď nám začalo byť všetko jedno. Teda každí z nás si začal ísť za svojim snom. Niall sa naučil hrať na gitaru a neskôr zistil, že vie krásne spievať, a ozaj aj vedel. Jeho hlas bol niečím výnimočný, vkladal do neho pocity z hĺbky svojej duše, spieval preto, že len pri tom mu bolo naozaj dobre, necítil žiadnu bolesť ani smútok, plne sa sústredil na to, čo mal v srdci a pomocou gitary to dával na vonok. Mojim snom bola síce tiež hudba, ale trochu z iného súdku. TANEC – mi pomáhal zabudnúť na mamu a všetky problémy popri tom. Keď som tancovala cítila som sa ako vtáčik, ktorého unášajú krídla vo vzduchu. Hľadela som z neba dole a pritom som vedela, že ma nič nemôže zraziť k zemi. Ale mýlila som sa. K Niallovi som už od malička preciťovala nejaký zvláštny pocit, ako 10 ročná som dokonca žiarlila na každú jednu babu v jeho blízkosti. Neskôr, som však pochopila, že ten pocit, ktorý som pri ňom vždy mala bola práve LÁSKA. Áno, naša „nevyspelá“ Allyson sa zaľúbila. S Niallom sme však aj naďalej ostali len kamaráti, bála som sa, že ak by som mu to povedala porušila by som náš „maličkový sľub“, že budeme navždy kamaráti. A čím som bola staršia, tým viac som trpela, lebo moje city nikdy neopätoval. Po večeroch som tajne plakávala vo svojej izbe a preklínala všetko, čo sa mi stalo. Keď sme boli starší prišla ešte väčšia rana, našiel si frajerku. Dorazilo ma to tak, že som sa s ním týždeň nerozprávala a po „vyhýbaní“ sa mu si ma však odchytil po škole, keďže sme chodili na tú istú škole a povedal mi: „Prečo?“ Vtedy bola moja veľká príležitosť mu vykričať všetky svoje city, ale keď som videla, že je šťastný zaťala som zuby, nahodila falošný úsmev a povedala mu tú najbolestivejšie vec, akú kamarátovi môžeš povedať.
„Nechaj to tak, mi už dávno nie sme kamaráti.“ A čo bolo ďalej? Ešte pár krát sa ma pokúšal zastihnúť a chcel aby som mu to vysvetlila ale ja som mu na to nič nepovedala. Dala som do toho najväčšie obetu – NAŠE PRIATEĽSTVO. Keď som sa už naučila svoje city ovládať išiel na ten kásting do „X- Factoru“ a keď ho vzali mne neostávalo nič iné ako to zabaliť. Nebolo by divné, že po roku sa mu ozvem a to práve vtedy keď ho začali ukazovať v telke a založili akúsi skupinu. Tak som to hodila za hlavu a všetko sa snažila prekonať. Po súťaži som už ale bola pevne rozhodnutá, že sa s ním porozprávam o mojich citoch, veď frajerku už nemal a jednak mi chýbali naše spoločné chvíle, žiaľ nepodarilo sa mi ho nikdy zastihnúť, mali prvé turné po Anglicku no a teraz sú v Amerike, čiže tento konflikt nie je do teraz vyriešený, a tak som sa rozhodla viesť život bez neho i keď mi v ňom strašne chýba. Nerada plačem, to radšej zatnem zuby a skloním zrak, on si moje slzy nezaslúži, i keď bolo odo mňa nespravodlivé, že som mu o mojich citoch nepovedala. Spomínala som na staré časy a v ruke som držala pohár malinového džúsu, istým spôsobom som premýšľala nad tým, čo bude, keď sa Niall vráti. Po všetkom čo sa mi stalo, by som už mohla vedieť, že keď niekoho stratíme NIKDY nám neprestane chýbať – iba sa naučíme žiť s tou obrovskou dierou v srdci, ktorá nám po ňom zostala.

„Allys, si tu?“ Tenkým hlasom na mňa zavolala pani Horanová aby som prišla do obývačky. Prešla som cez prah dverí, ktoré delili obývačku od kuchyne a pritom neustále pozerala na „tú krabicu“.
„Čo je v nej?“ Nedalo mi a musela som sa opýtať. Neviem prečo, ale vždy keď k nám prišla táto anjelská bytosť ocko mal úsmev na tvári. Ani náhodou som radšej nechcela myslieť na to, prečo asi.
„Dnes som sa doma trochu nudila, tak som piekla koláč.“

 Naspäť sme sa presunuli do kuchyne a Maura (ako som ju mala volať, lebo sme si potykali) začala rozbaľovať to niečo, čo tak skvelo rozvoniavalo. V našej domácnosti bol koláč totiž len na výnimočné dni, ocko síce celkom slušne varí, ale pečenie mu teda vôbec nejde a ja keďže mu pomáham a mám tiež ešte svoje vlastné záujmy tak experimentujem iba málokedy ..

Copyright © 2014 Michelle_Reall