Boy from the past (Niall Horan) I. séria

72. Chapter

„Sám nechápem ako si toto niekto mohol vymyslieť.“ Hovorí Niall zatiaľ čo pozerá do regálu a vyberá najlepšiu značku cestovín.

„To nič, ja ti verím.“ Usmejem sa, vezmem mu cestoviny z rúk a položím ich do košíka.

„A ty už nenakupuješ?“

„Jasné, sa mám už všetko zo zoznamu.“

„Prajem si byť taký kľudný ako si ty.“ Povzdychne si.

„Pokoj sú to nezmysly podložené na klamstvách, tí ktorí ťa poznajú vedia, že to nie je pravda aj bez toho aby si to vysvetľoval.“

„Dúfam že k ním patríš aj ty.“

„To určite ! Som hneď prvá na zozname.“

Pohladím ho po ramene a odpochodujem k pokladni.

Pred východom z obchodu sme obaja zastavili a vyzerali cez okná či vonku nie je náhodou niekto podozrivý.

„Ale Niall, ty si doma ? Teba som teda poriadne dlho nevidel.“ Ozval sa niekto zozadu, keď sme sa obaja otočili pred nami stáli Niallovi priatelia, ktorých som poznala aj ja. Bol tam Josh, John, Ryan, Danny a George.

„No toto a aj Allyson je s tebou, všetko v poriadku?“ Začal Ryan.

„Hey, hey Ryan .. v najlepšom.“ Odvrknem a zase sa pozriem vonku.

„Čo je tam strašidlo?“ Smeje sa Josh.

„Prestaň !“ Okríknem ho. Ani jeden z nich sa nezmenil ! Boli to funny chalani, taký akých som ich poznala. 

„Aj my ťa radi vidíme.“ Všetci si s Niallom podajú ruku a hádžu na neho čudné pohľady.

„Ty si doma a my o tom ani nevieme.“ Hral sa na urazeného Danny.

„Chalani, viete, že teraz mám tak trošku viac práce .. a potom tu je ešte aj Allys.“ Jedným očkom na mňa žmurkol.

„Nie že to zle pochopíte.“ Upozorním ich.

„Jasné, takže spolu chodíte!“

„Hovorila som, nie že to zle pochopíte.“ Krútim hlavou.

„Sorry, kámo. My už pôjdeme na skate, dúfam, že čoskoro dáme stretko a niekde to poriadne rozbalíme.“ Rozlúčili sa s nami a odpochodovali preč z obchodu.

„Hádam by sme išli aj my.“ Otvorím dvere a smelo vykročím.

„Tak poď, neboj sa.“ Nesmelo ho ťahám za sebou.

Po ceste nás už tento krát našťastie nikto nestopol. Tak sme sa pred naším domom znovu rozlúčili a Niall mu sľúbil, že mi ešte zavolá.

V kuchyni som vybalila celý nákup na stôl a pomaličky ho začala skladať do poličiek a chladničky. V dome podozrivo vládol pokoj, nikoho nikde nebolo. Zdalo sa mi to čudné, nikto mi nepovedal, že niekam pôjdu bezo mňa ! Len dúfam, že nešli kupovať oblečenie na svadbu, inak by som bola v koncoch, pretože šaty na svadbu nemám, vlastne som ešte ani nemala čas premýšľať nad tým aké som chcela.

„Allyson?! Už si doma?“ Kričí na mňa ocko zo zadného dvora. Všetko nechám tak a utekám k nemu.

„Už som prišla.“

„Podaj mi prosím ťa pohár vody.“ Zase som utekala do kuchyne a naliala mu pohár čistej minerálky.

„Čo robíš?“ Pýtam sa ho.

„Záhradu je treba dať do pucu, musím ju celú najpr pokosiť a potom sa pustím do úprav na svadbu, keďže je chceme mať na záhrade, je treba všetko dobre pripraviť, inak by mala prísť Maura, spomínala mi, že ma pre teba nejakú prácu.“