Boy from the past (Niall Horan) I. séria

46. Chapter

“Počkať, počkať. Prosím nie všetko naraz. Prečo si sa tu ocitla?” Pýtam sa jej. Nadýchla sa a pošepkala mi.

“Tu majú aj steny uši a oči.”

“Čože? Nechápem.” Hovorím nahlas.

“Tichšie!” Skríkne. Tak radšej mlčím.

“Poviem ti to, ale vonku, keď sa pôjdeme prejsť na koňoch, platí?” Prikivujem a ona odchádza z mojej izby.

“Vôbec nechápem.” Hovorím si a obzerám si izbu. Som kdesi v podkroví, vyzerá to tu ako na chate. Je zvláštne ale zdá sa mi, to tu príliš čudné. Bývať niekde v osamotených horách, mať sestru a .. a vlastne čo mi šibe? Buchám si do hlavy! Nič si nepamätám tak ako teraz môžem pochybovať! Som hlúpa, tak nech si už spomeniem!

“Hovorila som ti, že tichšie.” Vkročí do izby znovu Lenka, tentokrát už prezlečená v tmavých nohaviciach.

“Tichšie je hádam už len muška.” Odvrknem.

“No tak, fajn! Ja sa tu snažím všetko ti vysvetliť a ty sa správaš ako .. už buď prosím ťa ticho! A obleč si toto.” Hodila po mne nohavice, ktoré vyzerali presne ako tie čo mala na sebe. Poslušne prikyvujem a obliekam si ich.

“Dole poviem, že sa ideme prejsť na koňoch, aby sa ti oživila pamäť, ty nič nehovor, len prikyvuj, dobre?!” Upozorňuje ma.

“Fajn.” Odpovedám jej a vyrážame z mojej izby, dole po drevenom schodišti až vchádzame do útlej kuchyne kde sedia údajne moji rodičia.

“Ehm, čo je Lenka, Emma?” Vstáva od stola dotičný pán a čudne sa na nás pozerá.

“Môžem sa ísť prejsť s Emmou na koni? Pýtala ma o to.” Hovorí Lenka, ja len pritakávam tak ako mi kázala.

“Načo?” Povie pani za stolom.

“Hovorila mi, že by si rada spomenula na niečo z toho krásneho prostredia a keď uvidela ohradu s koňmi, tak ma o to ihneď poprosila.” Nevzdáva sa Lenka.

“Ale dávaj pozor, aby sa kone nesplašili.” Upozorňujú ju.

“Ja viem, ja viem.” Hovorí, vzápätí ma chytá za predlaktie a ťahá vonku.

“Obuj sa, a tu je bunda.” Prikazuje mi.

“Načo mi je budna? Je mi teplo.” Podávam jej naspäť budnu a obúvam si čižmi na jazdenie.

Keď víjdem von, osvieži ma jemný vietor, ktorý mi čosi pripomína, zastavujem a už už si myslím, že mi pride nejaká spomienka.

“Čo sa deje?” Strachuje sa Lenka.

“Ten vánok, mi tak nehorázne niečo pripomína, len si neviem spomenúť, že čo ..” Krčím plecami a pokračujem ďalej v ceste k stodole. Medzi nami vládne ticho, čakala som kým mi povie niečo ona, keď ma upozorňovala, že mám byť vždy len ticho.

Vzali sme si kone, ktoré nám obom pripravila Lenka a vyrazili sme. Nemala som páru o tom, čo si vôbec v živote bola na koňovi, ale cítila som sa na jeho chrbte, celkom pohodlne. Keď sme sa vzdialili na istý odstup od domčeka Lenka konečne začala hovoriť.

“Sú to čudní ľudia .” Povedala.

“Akože naši rodičia?” Pýtam sa jej.

“Nie! Ty to nechápeš! Oni nie su naši rodičia!” Povie potichšie a obzrie sa za seba.

“Akože? Čože?!” Som v šoku, nechápem čomu mám teraz veriť.

“Porozprávam ti to ako som sa sem dostala ja, doobre?” Zosadli sme z koňov, priviazali ich o najbližší strom a vybrali sa akousi cestičkou, neviem kde.

“Bolo to asi pred mesiacom .. Ocitla som sa tu čírou náhodou, presne tak ako aj ty. Stratila som pamät nič si nepamätám, povedali mi, že som ich dcéra a vlastne to čo aj tebe .. Lenže nepočítali s tým, že pamäť sa mi vráti tak skoro..” Hovorí mi a ja ju duchaplne počúvam, lebo jej príbeh ma strašne zaujal.

“Už je to pár dní, čo som si začala spomínať na veci, ktoré sa mi stali.” Povedala.

“A čo sa vlastne stalo? Prečo si tu?” Pýtam sa jej.

“Moju minulosť ti tu vykladať nebudem, ale keď som išla sama večer domov z divadla, kde som mala skúšku, prepadli ma, zbili a dokopali ..”

“Počkať, to povedali aj mne .” hovorím.

“Vieš, v tom je tá súvislosť, čakala som na to keby si privedú ďalšiu obeť, teba! Mám taky pocit, že tí čo nás napadli boli práve oni, mali premyslené všetko. Ukradli nám doklady tak aby sme neutiekli, sme tu ako vo väzení, len máš šťastie, že si nepamätáš na nič čo sa ti pred tým stalo..”

Bola som v šoku, pripadala som si ako v nejakej detektívke, nemohla som veriť vlastným ušiam.

“Takže ty mi tvrdíš, že vlastne niesom vôbec Emma Winterová ..”

“a že nie som tvoja sestra, vlastne ťa ani nepoznám, len viem, že čím skôr sa odtiaľto dostaneme tým lepšie.” Presviedča ma, ale snažím sa jej veriť aj keď o svojej minulosti neviem nič.

“Oni vedia, že si si na všetko spomenula?” zaujímam sa. Na chvíľku sa zastaví a povie.

“Nie čosi, kto vie, čo by mi urobili. Musím sa stále hrať, že som ich dcéra .. ale ten tvoj príchod nevysvetlili dobre. Vraj mi o tebe nepovedali, lebo som na to ešte nebola dostatočne pripravená, tebe zase povedali, že si bola na nákupoch .. ich výpovede sú totálne odlišné, trošku rozmýšľaj!” Buchla do mňa, až tak som si uvedomila, že mala sakra pravdu!

“Čo budeme robiť?” Pýtam sa jej.

“Veď to je to, čo neviem..” Ukázala prstom dopredu. Keď som sa tam pozrela, videla som veľkú priepasť do mora, nechápala som. 

“Nemali sme byť 20 kilometrov od Londýna?” Hovorím.

“To povedali oni, no teraz môžeme byť hocikde, mňa doma určite hľadajú, veď som mesiac preč, ale tu v tomto *urevskom zapadákove nás nenájde nikto a k tomu, keď si ešte ani nepamätáš svoje meno, nespomínaš si vážne na nič?” Prosíka ma.

“Ľutujem vážne nie ..” Smutne odpoviem.

“No je možné, že sme oveľa bližšie ako sa nám môže zdať, celý čas tu nikto iný nepríde, nemáme šancu odísť, ale cesta odtiaľto určite niekde je, len ju musíme nájsť, ideme do toho spolu?” Pozerá sa na mňa a potom do nekonečnej diali z útesu.

“Verím ti.” Hovorím vlastne úplne cudziemu človeku, no ak mám svoju rodinu niekde inde, chcem byť určite znovu s ňou, nie ako Lenka .. 

“A ako si si vlastne spomenula?” pýtam sa jej keď už smerujeme s koňmi naspäť na farmu.

“Prišlo to tak samo v noci, preto som mala čas o tom premýšľať ..” Odpovedá a pozerá sa pred seba.

“Vidíš, už nás hľadajú! Nikomu ani muk, sú to šialenci, môžu nám ublížiť, musíme sa správať tak ako chcú oni, musíme hrať jednu hru ..” Hovorí.

Pomaličky ale isto sme už v polovičke príbehu :-) Tak čo hovoríte na tento zvláštny zvrat? Ďakujem za všetky votes a komentáre, veľmi sa im teším :-)