Boy from the past (Niall Horan) I. séria

56. Chapter

Dnes som sa ale ešte chcela porozprávať s ockom, mám v hlave strašne nejasno.
Chodím s Niallom, mama sa bude vydávať, ešte stále som v Anglicku, dnes mám narodeniny, mám byť družička a ešte stále neviem ako to dopadne medzi ockom a Niallovou mamou.
Kedže už boli prázdniny, škola ma nečakala, len tak som si mohla oddychovať, bola som rada, pretože som sa už nemusela vracať medi ľudí, ktorí ma obviňovali s hrozných vecí, takto som šťastná a viac nepotrebujem.
Sadla som si v záhrade na hojdačku a hompáľala sa len tak do rytmu mojich nôh.
Bolo to také super, v jednom dome sme boli všetci .. teda skoro všetci, chýbali mi tu dvaja ľudia Mia a Maura.
Ako jedná veľká rodina, dosť ma prekvapilo, že mame ani Joshovi to nevadí, že tu takto sme všetci natlačení.
Vlastne ani nie sme natlačení, pretože dom je strašne veľký, ba ešte by som povedala, že je tu prázdno.
„- Tak veľa ľudí pokope.“ Začula som ocka ako vyšiel zo zadných dverí a len tak sa prechádzal po záhrade.
Chcela som ho zavolať, ale počkala som nato, kým si nevšimne, že som tu a príde ku mne.
„- Ani som si ťa nevšimol.“ Prisadol si po chvíli ku mne, bol dosť zamyslený, mala som pocit akoby sa nad niečim trápil.
„- Čo ťa trápi?“ Vypytujem sa ho.
„- Nič, nič..“ Hovorí stále dookola.
„- Poznám ťa až príliš dobre nato, aby som vedela, že ťa niečo trápi.“ Hovorím mu.
„- Vieš, dnes máš narodeniny a ja som na to skoro zabudol, mrzí ma to, že pre teba nič nemám.“
„- Akoby si zabudol? Mne úplne stačí, že sme tu skoro všetci pokope a inak, dnes som už aj tak dostala najkrajší darček.“ Hovorím s úsmevom.
„- Áno? A aký?“ Začudovane sa pýta.
„- Od dnes oficiálne chodím s Niallom.“ Hovorím mu celá bez seba.
„- Naozaj? Tak to blahoželám.“ A začne ma objímať.
..
„- Och, skoro ako za starých čias.“ Preruší náš rozhovor po asi pol hodinke mama.
„- Skoro..“ Odvrknem.
„- Máš návštevu Allys.“ Hovorí mi mama.
„- Čože? Kto?“ Neviem sa rozpamätať kto by tak asi za mnou mohol prísť.
„- Choď do haly.“ Vyháňa ma.

Cestou do haly ma napádali rôzne mená, ale ako prvé bolo meno Noah.
Dúfala som, že to nebude on, pretože to by som s ním neprehovorila ani slovo. 
No moje obavy sa naplnili, naozaj to bol on.
Nečinne čakal čo mu poviem, nedokázala som sa mu ani pozrieť do očí, tak strašne ma sklamal.
„- Ahoj.“ Pozdravil mi.
„- Vypadni!“ Neovládla som sa a vybľakla na neho.
„- Prosím vypočuj ma..“ Prosíkal mi rovno pred očami a tváril sa pri tom strašne nevinne, keby som vtedy vedela, že to tak dopadne, ani by som sa s ním nedala do reči.
„- V škole si mi toho povedal dosť!“ Hovorím mu, celá nervózna.
„- Chcem ti povedať len jednu vec, potom odídem.“ Chytá ma za ruku. Ihneď ho od seba odhadzujem a prikyvujem nech začne, lebo to chcem mať čo najskôr za sebou.
„- Len mi odpusť, nič viac nežiadam.“ Poviem mi.
„- Akože ti mám odpustiť, to, že som ťa spoznala, že si sa do mňa zaľúbil, neskôr to všetko oľutoval, začal si na mňa vymýšľať veci, ktoré neboli pravda, zosmiešňoval ma a nikdy si sa ma nezastal aj keď si vedel, že nič z toho, čo mi každý hovoril nie je pravda? Dobre, ak to znamená, že mi dáš pokoj, fajn..“ 
„- To je všetko?“ Len tak z ticha povedal.
„- A čo viac odo mňa chceš, verila som ti, a ty ,.. jednoducho si si to nezaslúžil. Čudujem sa samej sebe, že sa s tebou ešte rozprávam, mala som ťa vyhodiť hneď, keď som ťa uvidela.“
„- Allyson, nahovorila ma Bella.“ Informuje ma.
„- Vedel si aká je Bella, falošná. Chcel si sa mi pomstiť a bolo ti jedno, či mi ublížiš, nevyhováraj sa na ňu, to čo si spravil už nikdy nevrátiš.. ale odpúšťam ti.“
„- Vážne?“ Zdvíha na mňa zrak.
„- Vieš, odpustím ti, ale nikdy na to nezabudnem, ani na jednu slovíčko, ktoré ste na mňa v škole povedali a vedz, že sa ti raz všetko vráti a už choď preč, povedal si mi všetko, čo si chcel.“ Videla som, že ešte niečo chce povedať, ale radšej bol ticho, vo dverách mi ešte povedal.
„- Blahoželám a všetko najlepšie ti prajem k tvojim narodeninám.“ Iba som sa na neho pozrela.
„- A Noah?“ Na chvíľu som ho ešte zastavila.
„- Áno?“ Otočil sa naspäť ku mne.
„- Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ a slovo nechcem poriadne zvýrazním.
Iba sa na mňa smutne pozrie, zvesí hlavu dole. Zatvorím dvere ale ihneď pozerám cez okno na neho od odchádza.
Drzo kope do kamienkov na ceste no odchádza preč.
Neviem čo si myslel, že ho prímem s otvorenou náručou, a potom sa všetko snažil zhodiť na Bellu. To určite, tu už nikomu veriť nebudem a konečne som sa premohla a povedala mu, že ho v živote nechcem vidieť. Bolo to zákerné, ale ja to takto vážne cítim.
„- A prečo mi vlastne blahoželal a prial všetko najlepšie?“ 
Pýtala som sa samej seba.
Žeby vedel o Niallovi a o tom, že mám dnes narodeniny? Ale odkiaľ?
Po chvíli som to nechala tak, lebo ma Melinda zavolala na spoločný obed pri stole.
„- Čo chcel Noah?“ Vyzvedala mama ešte pred tým ako sme začali jesť.
„- Len sa ma pýtal ako sa mám.“ Zaklamala som.
„- Keď odchádzal nebol dvakrát nadšený.“ Poznamenal ocko.
„- Čo už.. začnime jesť lebo som hladná.“ Rýchlo mením tému.

...
„-A kde je vlastne Niall?“ Pýta sa ma mama po tom, čo sme dojedli.
„- Hovoril, že ide za chalanmi ,.“ Odpovedám a vstávam od stolu.
Odchádzam do svojej izby, ľahla som si do postele a začala premýšľať.

Dnes mám narodeniny, a vlastne mi ešte nikto okrem Noaha nezablahoželal, nepotrebujem darčeky ale aspoň jediné „ Všetko najlepšie“ by mi stačilo.
Bola som z toho smutná, svoje 18 narodeniny som si vždy predstavovala trochu inak.
Dala som si slúchadlá do uší, pustila iPod a počúvala pesničky a pri tom som pomaličky zaspala, zase. Bola som po tom všetkom, čo sa mi stalo veľmi unavená.
Neskôr ma prišiel zobudiť Niall.
„- Ally, Ally.“ Potichy opakoval a hladkal mi vlasy.
„- Vstávaj, predsa svoje narodeniny neprespíš.“ 
Keď som otvorila očki, nežne sa na mňa usmieval, asi tak ako dnes ráno. Úplne som zabudla nato, že tu bol Noah a tešila sa znovu z toho, že mám pri sebe jeho.
Nič som neodpovedala, len si zložila dole slúchadlá, vypla iPod a pokúšala sa vstať z postele.
„- Dole mám pre teba prekvapenie, ale pekne sa obleč a príď do haly, dobre?“ Uisťoval sa.
„- Dobre, dobre.“ Hovorím mu ešte celá rozospatá.
Prezliekla som sa z teplákov a hodila na seba nejaký letný top.
Ešte trochu sa upravila pred zrkadlom a rozčesala svoje strapaté vlasy.
„- Konečne nejaký darček.“ Tešila som sa v duchu ako malé dieťa.
Pomaličky som vyšla z mojej izby, prešla uličkou a začala kráčať po schodoch, ktoré viedli do veľkej haly.
Celý čas som sa pozerala len pod nohy, nechcela som vidieť nič čo sa nachádzalo dole, volala som to prekvapenie až na poslednej chvíle.
Keď som zišla dole všetci vykríkli „ Všetko najlepšie.“ A začali spievať „Happy Birthday“ no keď som pozrela do toho davu ľudí, skoro som odpadla.
Medzi nimi bola aj Maura, ktorú držal za ruku môj ocko a to najlepšie Mia!!
Ihneď som sa rozbehla za ňou a stískala ju až tak, že skoro stratila dych.

Takže aj takto sa dajú osláviť 18-ste narodeniny :-) Každopádne vás znovu chcem upozorniť, že som začala s novým príbehom, ktorý má názov My Prince ^.^ , ktorý nájdete v mojom profile (ako som už spomínala, je celkom iný ako tento, ale určite by ste mi spravili veľkú radosť ak by ste si ho prečítali, ďakujem vám) <3 ^^