Boy from the past (Niall Horan) I. séria

49. Chapter

Lenka mi rozprávala jej celý život, teda takmer celý. Mala to v živote ťažké, aj ja by som si rada spomenula na to, či mám niekoho komu na mne tak strašne záleží. Či mám chalana, ktorý by za mňa dal aj ruku do ohňa a za nič na svete by ma nevymenil ..

Ale nechcem polemizovať, možno bývam niekde na ulici, a vlastne kto vie ..

Po tom ako Lenka dokončila jej životný pŕibeh znovu sme sa pustili do práce. Vytiahli sme mapu a začali premýšľať.

“- Kedy odtiaľto vypadneme?” Pýtala sa ma. Zapozerala som sa do mapy a tuho rozmýšľala. Tí ľudia nás môžu aj klamať, no dajme tomu, že sme vážne tu v tejto vyznačenej bodke,..

“- Ak je ta mapa správna, počítam že do Londýna to bude takých 15 kilometrov ,..” chvíľu premýšľam a potom dodávam “- čo je na pešo dosť dlhá cesta.” Smutne odvetím.

“- My to zvládneme, všetko si musíme pripraviť. Ja pomaličky nakradnem niejaké jedlo, viem kde majú zásoby. Ale na to aby to nezistili máme len jeden deň, čiže už zajtra by sme museli odpísť ak to ukradnem ešte dnes večer.”

“- Myslíš, že to do zajtra všetko stíhame? Nemáme ani nič premyslené.”

“- Stíhame všetko! Už tu nevydržím strčať ani minútu.”

“- Je ti jasné, že ráno odísť nemôžeme. Vždy sa pohybujú po dome, až poobede chodia vonku k zvieratám a tak .. čiže vtedy by bol náš čas, no 15 kilometrov je veľa .. preto nás zastihne aj noc.” Hovorím jej.

“- Vlastne máš pravdu, na to som ani nemyslela. Ty pôjdeš do pivnice pohľadať, deky a takéto vecičky. Beterku,. Veď vieš. A ja to jedlo, platí?” Prihovára sa mi. Dnes sa mi do toho ani moc nechce, ale pocit, že keď prídem domov a možno si na všetko spomeniem ma posúva ďalej a preto súhlasím.

“-Dobre, zajtra je deň úteku!” Dali sme si na to päsťou.

“- Začíname hneď teraz!” Spustila náš plan Lenka, a hneď odišla z mojej izby.

Tak fajn, ostala som tu zase sama. Sadla som si k oknu a pozerala na krajinu vôkol nás. Boli tam same kopce, lúky nikde ani chýru po lese, ale to bolo dobré, pretože zajtra ak by nás noc zastihla v lese , asi by som zomrela od strachu. Prestala som premýšľať nad tým čo bude a snažila si zistiť to čo bolo. No zakaždým keď som lovila spomienky v mojej hlave, videla som iba tmu. Žiadny človek, ktorý by ma objal, pobozkal alebo utíšil. Nič .. Akoby som ani žiadnu minulosť nemala. Dosť ma to deprimovalo, Lenka vlastne Clacie si na všetko spomenula, tak prečo nemôžeš aj ja? Keby som mohla vidieť aspoň jeden jedinký obraz z toho, čo sa stalo. Prosila som Boha, ale žiaľ .. ani po pol hodine očakávania sa nič neobjavilo. 

Nervózna som so sebou buchla do postele a počúvala to ticho. Nepočula som ani mušku, až potom tichý dupot po schodok. Lenka takto nechodí!!

Spomenula som si a preto som sa obrátila nabok a keď niekto vstúpil do izby, zavrela oči a snažila sa ho presvedčiť že spím.

“-Moja zlatá, oddychuješ?” Prihovoril sa mi ženský hlas. Po celom tele mi nabehla husia koža. Začala mi hladkať vlasy a prešla mi po líci, až ma myklo, ale snažila som sa neotvoriť oči.

Cítila som k nej odpor, vedela som, že toto ani zďaleka nie je moja mama, hovorilo mi to moje srdce. Túžila som ju objať, aj keď som si ju vlastne vôbec nepamätala, bolo by mi úplne jedno, či by to bola vrahiňa alebo dáka dílerka, bola by to proste moja mama a jej objatie by som nevymenila za nič iné..

Keď som jej ani po niekoľkých otázkach neodpovedala, rozhodla sa odísť.

Vydýchla som si. Konečne môžem ísť pracovať na našom plane. Ani troche som nezaháľala. Počkala som si kým odíde z domu k zvieratám a zašla do pivnice. Bol tam nehorázny bordel, ale aspoň som tam našla to čo som potrebovala. Vzala som do ruky 2 batohy, 2 postaršie deky, jeden lampášik a jednu baterku. Natrafila som aj na zapálky, tak som ich hodila hneď do batohu a vlastne to bolo asi všetko. Vyčíhala som si na to keď znovu nikto nebol v dome a všetko si priniesla do izby, kde som ho hodila pod posteľ tak aby tu náhodou zavítali zase tí hrozní ľudia. Toľko čo som dokončila moju misiu ma prišla Lenka zavolať na večeru.

Neodmietla som, lebo mi už poriadne vyhládlo. Cestou sa ma opýtala.

“- Máš všetko?” Povedala šepotom.

“Ano.” Odpovedala som jej. “- A ty?”

“- Našla som toľko dobrého jedla, že od hladu isto nezahynieme, ešte v noci musím vziať nožík a take vecičky ., “ Žmurkla na mňa. Dole sme si všetci sadli k jednému stolu. Sedela som oproti Lenke, vedľa mňa sedel ten hnusný muž a vedľa nej tá baba .. Vládlo ticho. 

“- Chutilo vám dcérenky?” Opýtala sa keď sme dojedli.

Jednohlasne sme odpovedali “-áno” aj keď mi to pripomínalo jeden veľký grc, bola som hladná tak som to zjesť jednoducho musela. Dúfam, že Lenka našla niečo oveľa lepšie, lebo to by som zomrela hneď po 10tich minútach od nášho odchodu. Smiala som sa v duchu. Potom nás zavolal ten pán, či nechceme zahrať nejakú spoločenskú hru.

Pozrela som na Lenku pohľadom, či je normálny.

Odpovedala som “-nie, idem si ľahnúť.” Ale v skutočnosti som sa vytratila potajomky na dvor a pozorovala ako sa stmieva až nakoniec ako vyšiel na oblohu mesiac. Celý čas som si vytvárala rôzne formy toho, aký by som mohla mať život. Bavilo ma to. Aspoň som sa trošku odreagovala, pokiaľ si ku mne vonku na lavičku neprisadla zase tá žena.

“-Je tu krásny pokoj, však?” Pozrela na mňa.

“- Až priveľký .. ale je tu krásne.” Odpovedám.

“- Vždy sme tu takto v noci vysedávali a pozerali ako padajú hviezdy .. zakaždým si si priala to isté.” Hovorí mi.

“- Vážne ? a čo take?” Pýtam sa jej.

Zhlboka sa nadýchla a pozrela do neba. “Priala si si ísť na severný pól za Santa Clausom a jeho sobmy ..” Zasmiala sa.

“- To vážne?” Zaujímalo ma to, pretože to bola úplne primitívna vec.

“- Aj keď sme ti hovorili, že je zima a že Santa oddychuje, vždy si si hovorila svoje. Milovala si sneh a vlastne všetko s ním spojené ..” Začala mi čosi vyprávať, nezaujímalo ma to, ale donútila ma počúvať.

“- Jeden rok, si na Vianoce dostala poníka, vždy si sa na ňom vozila, bol to tvoj najlepší kamarát.” 

..

A ďalšie veci okolo toho. Zahrala som sa, že sa mi zíva a že pôjdem spať lebo som unavená. Nechcelo sa mi počúvať veci o ich dcére, bolo to take čudné, keď to všetko pripisovala mne.

..

Ležím v posteli a stale bádam nad mojou minulosťou ,. No nikde nič preto zaspávam s pocitom, že zajtra odídem z tohto otroctva a snáď nájdem moje spomienky, niekde tam .. v ďiaľke.