Boy from the past (Niall Horan) I. séria

16. Chapter

Hľadím von oknom a výhľad mám na celý pozemok, krásny trávnik, kto vie či nie je umelý, skalky, okrasné stromčeky a tak premýšľam. Načo je toto mame, čo z toho má? Mne stačilo byť v malom domčeku a cítila som sa tam oveľa lepšie ako tu, tu je to ako v debničke, môžem utiecť, ale nemám kam..

Mám tu všetko a zároveň nič, cítim sa byť prázdná a bez pocitu, že už nemám kvôli čomu bojovať, ísť ďalej.. Stačilo by mi len jedno jeho objatie a viem, že by bolo všetko úplne inak, stačilo by mi ak by som ho mohla vidieť, aj keď len na sekundu, no aspoň by som videla jeho nádherné oči a ešte krajši úsmev, chýba mi, chýba mi ešte viac ako pred tým .. Otvárajú sa mi ústa a v zápätí sa mi zíva, to bude určite po tej namáhavej ceste, odvraciam sa od okna a idem si ľahnúť na posteľ, čakám, že to bude plno nadýchaná perina no mýlim sa, mama to celkom nedomyslela.

Ležím na posteli a pomaličky sa mi zatvárajú oči ..

"Ally,.." Počujem ako niekto šepká. Rýchlo otváram oči s nádejou, že tam uvidím toho po kom tak túžim. 

"Niall, si to vážne ty?" Preberám sa tak rýchlo a hľadám ho v izbe, kde však nie je. Po tom čo prehľadám celú izbu si zase líham na posteľ a po líci sa mi kotúľa maličká slza.. Nastáva ticho, no po chvíli zase počujem ten šepot.

"Ally,." Zase vstávam z postele a čakám na vysvetlenie toho, čo tie zvuky vykonáva. Prehľadávam celú izbu no znovu nikoho nevidím. Myslím si, že mi už šibe a preto sa snažim upokojiť, zotieram si slzu z tváre, ale zbitočne, lebo po lícach mi tečie ďalšia a ďalšia, akoby sa nedali zastaviť, veď to mi len plače duša, hovorím si. Líham si na vankúš a už dúfam, že nepretečú ďalšie moje slzy, aj keď zbytočne určite nepadajú, majú na to dôvod ..

Zhlboka dýcham akoby ma niečo naháňalo, moje podvedomie trpí, trpí kvôli jeho neprítomnosti. Mám zatvorené oči a premýšľam o domove, čo sa tam asi tak deje, no znovu počujem to čo aj predtým.

"Ally,." Už si ale vážne myslím, že mi prepína, neotváram oči, lebo viem, že to sú len moje predstavy. Mám ich stále zatvorené, zrazu však počujem ako sa pomaly otvárajú dvere, myslím si, že je to Robin možno moja mama a preto tomu nevenujem pozornosť, snažím sa toho niekoho presvedčiť o tom, že spím. Sadá si na okraj postele a jemne mi prechádza po vlasoch. Cítim vôňu, ktorá je tak omamná a skrásna, niekoho mi pripomína, no viem, že to nemožné alebo tak výplod zasa mojej fantázie.

"Ally,." Teraz to ale počujem už zreteľne, otváram oči a pozerám sa na neho, do jeho modručkých očí.

"Si to vážne ty?" Šepkám a vzápätí ho objímam.

"Veď som ti hovoril, že prídem." Šepká mi do ucha. Stále sa na neho pozerám a moja uplakaná tvár sa mení na rozžiarenú od úsmevu, som tak šťastná, že sa mu ihneď vrhám okolo krku a nechcem ho pustiť.

Nevidela som ho len pár hodín, ale bola to ako celá večnosť. Po rozume mi behá jediná myšlienka, myšlienka toho povedať mu pravdu, tú ktorú mal už dávno vedieť. Síce sa bojím trošku jeho reákcie, ale je mi to jedno, lebo už nevydržím čakať, moje srdce to nevydrží, potrebujem vedieť jeho odpoveď. Obímam ho a zároveň mu šepkám do ucha, jednu nádhernú vetu, ktorú som túžila povedať jedine jemu.

"Ľúbim ťa." A vzápätí mu dávam boštek na líce. Cítim ako sa zachvel a zneistel, čo vo mne vyvolalo isté pochybnosti, ale stále neprestávam veriť tomu, že jeho odpoveď ma nesklame. Pomaličky si ma odťahuje od tela a pozerá sa mi priamo do očí, akoby chcel aby som mu verila, že to čo teraz povie myslí smrteľne vážne. Zhlboka sa nadychuje a už to má na jazyku, vetu ktorá mi môže zmeniť život.

"Aj ja teba." Toľko čo to dopovedal som sa cítila, nie ako najšťastnejšia žena na svete, ale ako najšťastnejšia Allyson Blueová z Írska. Veta, ktorá pre mňa znamenala všetko moje šťastie. Mýlila som sa, život nie je sviňa, je len o tom čo si zaslúžine.

Obidvaja sedíme na mojej posteli a vymieňame si spoločné zážitky z detstva, smejeme sa, občas sa škriepime, ale to k tomu patrí, sme dokonalý len vtedy keď sme tu jeden pre druhého a práve toto nám trvalo tak dlho pochopiť. Smejeme sa na tom ako sme sa v škôlke hrávali iba samy, lebo žiadné deti nám rozdeliť nemohli, sranda zachádza až tak ďaleko že z ničoho nič sa naše tváre zmenia na vážne a pomaličky sa k sebe približujeme, sme pri sebe až tak blízko, že cítim jeho pery na tých mojich, hrejivý pocit, ktorý nikto iný nenahradí ..

Počujem však hluk, hluk, ktorý je tak silný, že sa prebúdzam, z toho krásneho sna. Sklamaná z toho, že to nie je realita ale iba sen. Dvíham hlavu z vankúša a pozerám sa na mamu, ktorá ma prebudila zo zatiaľ najkrajšieho sna v mojom živote.

"Ty si plakala?" Pýta sa ma a jemne mi prechádza prstami po mieste kde ešte pred chvíľou padala slza.

"Nie, aspoň si to nepamätám." Spomínam si na sen a vzápäti viem dôvod prečo mám mokrý vankúš a rozmazanú riasenku, ten sen bol ako živý pomaličky si začínam myslieť, že niečo z toho predsa len bola pravda.

"Allyson, viem, že to je pre teba určite ťažké opustiť domov, chcela som ti spraviť dobre, vieš, myslím si, že tým, že si tu ťa mám viac pod dohľadom a jednak som rada, že si pri mne.." Aj by som chcela povedať, že ma jej slová dojímajú, lenže to nie je až tak pravda, zrazu sa hrá na starostlivú mamičku, pri tom, čo ma opustila a videla ma sotva pár krát do roka.. Neverím jej ani jedno slovo z toho čo povedala. Faloš, faloš a ešte raz faloš !! Prečo aspoň raz nemôže byť úprimná a povedať mi, že ma už vlastne neberie ani ako jej dcéru .. 

"Rada, vážne rada? Povedz mi kde si bola, keď som ťa potrebovala najviac? Kde si bola keď som doma kričala nech sa vrátiš a ty si sa iba obzerala zakývala mi a videla som ťa znovu o 4 mesiace, kde si bola keď som spadla z bicykla a potrebovala som tvoje objatie, kde si bola keď som dostala v škole zlú známku a potrebovala som tvoje utešenie, kde si bola keď ma chalan pozval na prvé rande a ja som sa ťa chcela opýtať čo si mám na seba vziať?! Kde si bola? Zrazu ma chceš mať pod dohľadom? Je to smiešne a smiešna je aj tá tvoja faloš, ver mi ak by som tu byť nemusela ani tu nie som, lebo som si zvykla na život bez teba, možeš mať peniaze, ale to neznamená, že si ma tým získaš, a to že mi urobíš presnú kópiu mojej izby v Irsku? Tak tým si to u mňa vôbec ale vôbec nevyžehlíš, lebo toto sa snáď odpustiť ani nedá, vlastné dieťa nechať tak, veď tebe by bolo aj jedno ak by sa mi niečo stalo .. Je mi zle z toho, že ťa musím nazývať mamou aj keď si ma celé tie roky ani nepoznala a vidíš aj cez to všetko k tebe cítim to puto, puto matky a dcéry.."