Boy from the past (Niall Horan) I. séria

95. Chapter

CLACIE

„Mama ! Otec znovu robí problémy, ja to tu už nevydržím. Toto nie je život, ale peklo!“ Vykríkla som na mamu, toľko čo som dobehla do nášho bytu.
„Rýchlo, zamkni dvere!“ Pribehla ku mne a začala si ma obzerať.
„Neublížil ti ? Kde si ho stretla ?“ Ani nestihla dopovedať keď sa k dverám opäť privalil otec, spolu s nadávkami, ktoré som ešte nepočula.
„Otvorte inak tie dvere vyvalím !“ Vrieskal a neprestajne búchal na dvere. „Mama, bojím sa.“ Schúlila som sa do klbka a začala plakať.
„Prestaň Simon ! Zase si opitý.“ Povedala mama a načúvala na dverách, lebo búchanie z akéhosi dôvodu prestalo. „Simon, si tam ?“ Opýtala sa mama, no nikto jej nič neodpovedal.
„Už odišiel, neboj sa zlatko.“ Kľakla si ku mne a začala ma utešovať.
„Nie neodišiel ! Tento krát to splní ! Svoje vyhrážky, že nám roztrieska dvere so sekerou na triesky, tento krát určite myslel vážne.“ Hovorím, aj keď s veľmi ťažkým kameňom na srdci. Svojho otca neznášam, kvôli tomu, že pije a správa sa tak ako sa správa ..

„Neotvoríte mi podobrotky ?“ Znovu som začula jeho chrapľavý hlas.
„Maj rozum Simon, odíď kým nezavolám políciu.“ S týmto sa mu mama dosial vyhrážala vždy úspešne, keď povedala, že zavolá políciu otec sa upokojil a odišiel, ale tento krát to bolo iné.
„Tvoju políciu si strč vieš kde ! Daj mi prachy a odídem!“ Neprestával hulákať.
„Mami, daj mu tie prachy .. vážne.“ Plakala som.
„Nedám ti ani libru ! Ty chudák, odíď a už sa nevracaj.“ Veta, ktorá sa u nás opakovala čím ďalej tým častejšie.
„Neodídem, kým mi niečo nedáš!“ Zhulákal a zaboril sa so sekerou do drevených dverí.
„Volaj políciu!“ Skríkla so mne mama a ja som sa rozbehla k telefónu. S úplne roztrasenými prstami som nakoniec vyťukala číslo polície a o rozklepaným hlasom sa snažila všetko vysvetliť.
„Rýchlo, lebo on tie dvere naozaj roztrieska!“ Bolo počuť mamu ako beznádejne kričí. Niečo podobné som zažívala dosť často, sťahovala som sa z miesta na miesto len kvôli otcovi, ktorý nám nikdy nedal pokoj a takto nás spoločenský týral. Nepomohlo ani to, že sme sa odsťahovali do neznámej štvrte, kde žijú ľudia s čudnou minulosťou .. ale to mi nevadilo, pokiaľ to malo znamenať, že nás už otec nikdy nebude otravovať spravila by som hocičo. No otec si nás vždy našiel a mama nemala nikdy to srdce ho obviniť .. takže takto to pokračovalo už hádam aj 5 rokov. V takejto situácii mi nikdy nebolo všetko jedno, otec sa vždy vyhrážal, chodil sem aj so sekerou, ale toto bolo po prvý krát keď ju už naozaj použil. Bála som sa čo i len vyjsť von, lebo som nikdy nevedela či na mňa niekde nestriehne a čaká na to kedy by ma chytil a kto vie, čo by mi spravil. Tak tomu bolo aj dnes, ako vždy som sa pokúšala tajne prešmyknúť cez dvor pred panelákom tak aby ma nikto nevidel, keď v tom sa za mnou rozbehol .. mala som jediné šťastie, a to že mal v sebe veľké promile alkoholu, ktoré mu bránilo v tom aby utekal tak rýchlo ako to bolo potrebné a tak som sa skôr dostala domov ako on.
Privolaná polícia bola u nás za pár minút a tento krát už otca pristihli pri čine a zadržali ho.

..
„Clacie, asi vieš čo bude nasledovať ..“ Povedala mama keď sme si už v pokoji sadli za stôl a popíjali kapučíno.
„Sťahovanie, však ?“ Pozrela som na ňu, iba sa odmlčala.
„Kde to bude tento krát ? Niekde po povrch zemský ? Alebo existuje ešte niečo horšie ako táto diera?“
„Je to ťažké keď utekáš pred mužom, ktorého si kedysi milovala .. a ver mi, že vždy keď zaspávam myslím na to, že sme ďaleko od otca a už nás neotravuje ani nič podobné.“
„Bola by si radšej keby zomrel ?“ 
„On si ani smrť nezaslúži ! Nech trpí za to čo nám spôsobil, a hlavne tebe jeho vlastne dcére ..“

„Presťahujeme sa, ale už len tak kam poviem ja !“ Navrhla som.
„Vieš, že nemáme veľa peňazí .. žiadny luxus.“ Sklonila hlavu mama.
„Viem, a preto mi pomôže človek, ktorý mi už raz pomohol.“ Mama na mňa pozrela so zdvihnutým obočím. „Allyson už určite nebude v Londýne, no sľúbila mi pomoc.“ Hovorím a v mysli si vybavujem jej tvár.
„To dievča čo tu bolo ? Neodišla náhodou do Írska ? Máš na ňu kontakt?“ Zaujímala sa mama.
„Počkaj, kdesi som mala jej číslo.“ Vstala som od stola a rozbehla sa do mojej izby, ktorá bola veľmi maličká. Otvorila som skriňu a medzi vecami som hľadala svoj zápisník, kde by som mala mať napísané jej číslo, ktoré mi dala keď ma prišla ešte navštíviť.
..
„Chceš jej zavolať ?“ Ešte raz sa ma opýtala mama.
„Nič iné nám neostáva, chcem začať žiť konečne normálne a nie tak ako do teraz ! Mám na to právo.“
„Nebuď si taká istá, je to len dievča v tvojich rokoch, myslíš si, že nám dokáže pomôcť?“
„To zistím, až keď jej zavolám.“ Zhlboka sa nadýchnem a vyťukám jej číslo do telefónu. 

..
„Gregík môj, však pre mňa niečo spravíš?“ Pritúlila som sa k nemu a nežne na neho pozrela.
„Neznášam tvoj úchylný pohľad.“ Poznamenal a viac mi nevenoval pozornosť.
„To nie je úchylný pohľad, len od teba niečo potrebujem!“ Prestala som byť milá a prešla k veci.
„Čože ty už len môžeš odo mňa potrebovať.“ Začudovane sa na mňa pozrel.
„Kľúče od tvojho domu.“ Pozrela som na neho psím pohľadom, z čoho sa Niall začal chychotať.
„Ani náhodou !“ Odvrkol. „Vidíš ! Prečo si sa začal smiať.“ Okríkla som Nialla.
„Vravel som, že nemáme šancu ho presvedčiť.“ 
„Uhnite mi od televízora, poprosím.“ Potom na niečo napadlo. Niallovi som naznačila aby mu zacláňal vo výhľade na televízor a ja som ho znovu začala prosíkať.
„Greg. Prosím, prosím, prosím.“ 
„Niall vypadni, máš tučný nárazník!“ „A nevypadnem !“ Vyplazil mu Niall jazyk a ešte viac mu začal zaclánať.
„Vy dvaja ste sa na mňa dnes dohodli, však ?“
„Ak nám dáš tie kľúče, už ťa nebudeme otravovať.“ Hovorím.
„No určite, Denisa ma zabije ! Pochopte, že ten dom nie je len môj .. a čo tam vlastne chcete robiť?“
„Greg ! Už prestaň, nič nespravíme .. budeme tam pár dní pred svadbou lebo ja nechcem doma zavadzať spolu s mojou nohou a Niall pôjde so mnou, nič podstatné.“
„No fajn. Ale ak sa tam niečo pokazí, predvediem vás pred Denisu a všetko jej to vysvetlíte.“ Neochotne sa postavil zo sedačky a išiel pohľadať kľúče.
„Sme supééééééér.“ Skríkol Niall a vzal si am do náručia, pričom ma neprestával bozkávať.
„Spolu dosiahneme všetko.“ 
„Ale notáák, aspoň nie predo mnou. Tu máte tie kľúče a nech vás tu už nevidím.“ Pokrútil hlavou a zasa si šiel sadnúť pred telku.
„Počuj, on nemá žiadnu prácu?“ 
„Vzal si dovolenku, a vysedáva pri mamkine riti.“

„Pomôž mi s tými barlami, pôjdeme von na záhradu.“
Toľko čo nám Niall roztiahol deku na tráve mi začal zvoniť mobil, čo nebolo dosť zvyčajné. Keď som sa pozrela na číslo, zistila som, že je to niekto neznámi a tak som váhala či to zodvihnem.