Boy from the past (Niall Horan) I. séria

63. Chapter

Ráno som sa zobudila s opuchnutými očami a hroznou náladou, no pravdupovediac som si zato mohla sama, moje prázdniny sa teda vôbec nezačali ružovo, no či som chcela alebo nie život išiel ďalej aj pri pomyslení že bez Nialla.

„Už si vstala?“ Zaklopala mi na dvere Mia a ihneď mi vletela do izby.

„Ešte nie.“ Kryjem sa pod perinu.

„No ták leňoch, usmej sa !“ Strhne zo mňa perinu a donúti ma sa prezliecť a vstať konečne z postele.

„Je obed moja milá, nemôžeš donekonečna ležať v posteli a premýšľať nad tvojim životom, veď ťa to zabije !“ Okríkne ma Mia a prehovára ma aby som išla dole do kuchyne niečo zjesť, lebo vraj vyzerám hrozne.

„Nemám chuť, vážne nie ..“ Hovorím otrávene a ešte stále premýšľam nad včerajškom, veľmi ma to všetko zobralo.

„Ani na palacinky?“ Usmeje sa na mňa, pretože veľmi dobre vie, že palacinkám nedokážem odolať.

„Ešte že ťa mám.“ Konečne nahodím prvý úsmev ku dnešnému dňu a pustím sa do palaciniek, ktoré mimochodom chutili výborne.

„Čo budeme dnes robiť?“ Opýtala sa ma Mia.

„Opaľovať sa ?“ Navrhuje, pretože na niečo viac zamerané na pohyb by som asi nezvládla.

„Pri bazéne.“ Doplnila ma Mia.

„Môže byť.“ 

..

Ležíme pre bazéne, počúvame pesničky a len tak relaxujeme, proste konečne môj prvý normálny správny letný deň až pokým mi nezavolá ocko a neoznámi mi, že dnes večer si ma tu vyzdvihne spolu s Robinom lebo mi chce niečo dôležité povedať, neprotestujem už aj ja by som ho rada videla, no neviem čo také dôležité by mi chcel povedať, žeby sme sa už konečne vracali domov do Írska? Tajne som dúfala, že áno lebo ma to tu nebavilo, mala som tu spomienky na všetko, a to doslovne!

Večer som sa prichystala a čakala na to kedy po mňa príde ocko.

„Zase tu budem akože sama?“ Hnevala sa na mňa Mia.

Bolo mi trápne, prišla tu za mnou a namiesto toho, je aj tak väčšinu času sama, a k tomu s mojou mamou a Joshom, ktorých skoro ani nepozná, tak som sa rozhodla, že ocko ju bude musieť zobrať tiež.

„Obleč sa, ideš so mnou.“ Oznámim jej a ona ani trochu neváha, ihneď sa ide prezliecť.

„Robíín, už ideš?“ Kričím po celom dome a snažím sa ho nájsť.

„Tu som, čo ma nevidíš?“ Objaví sa zrazu predo mnou.

„Tak môžeme ísť?“ Ešte raz sa ich opýtam a potom sme pripravení odísť.

Keď sme konečne dorazili pred ockov apartmán, zacítila som sa trošku divne, akoby to malo byť niečo oveľa dôležitejšie ako je odchod domov, no nikomu som nepovedala o to, čo práve teraz cítim, možno si nám ocko zavolal len tak, aby sme sa konečne porozprávali bez mami a Josha osamote.

Keď som vošla do bytu zacítila som prenikavú vôňu koláčikov, ktoré pečie jediný človek, Maura !

Hneď mi došlo, že to, že sme sa tu dnes zišli uprednostňuje nejakú udalosť, ktorá sa má stať.

„Niall, prosím ťa pomôžeš mi,“ Začula som z predsiene ako hovorí Maura.

Prešiel mi mráz po chrbte, dúfala som, že ho tu neuvidím, popravde ani ma nenapadlo, že by tu dnes mohol byť tiež, nechcelo sa mi vôbec vstúpiť po obývačky, ale nemala som na výber všetci na mňa už čakali.