Boy from the past (Niall Horan) I. séria

5. Chapter

V tureckom sede som sedela presne v strede izby akoby som realizovala nejaký rituál. Pravda bola taká, že som tam síce sedela, ale moja myseľ ma opustila. Z dňa na deň sa vracala naspäť tam kde sa to všetko vlastne začalo.

ROZVOD – zdá sa to byť celkom obyčajné slovo, slovo, ktoré mne však nadobro zmenilo život.

Nenávidím svoju mamu a aj cez to všetko, čo spravila ju znova túžim objať tak ako kedysi. Nechápem sa, nechápem moje pocity, myšlienky, nálady. Niekedy mám chuť vykričať do celého sveta, že NENÁVIDÍM SVOJ ŽIVOT! Čo mi dal? Bolesť a smútok?! Jedine to! Nemôžem vidieť ako vyrastá môj jediný braček Robin, a to len preto, že je stovky kilometrov ďaleko. Je to také ťažké Bože?! Aby som aj ja mala vlastnú rodinu? Ja už takto nevládzem. Čo deň, to je to horšie. Dnešný deň bol ale bodka za všetkým, už nevládzem, moje srdce a rozum to už nemôžu vydržať. A aj keď som sa strašne chcela vyhnúť slzám, musela som. Musela som po dlhých rokoch falošného úsmevu vypustiť všetok ten hnev a zlosť. Môj život nebol ani zďaleka taký krásny ako vo všetkých tých amerických filmoch. Potichu som závidela babám na škole značkové oblečenie a topánky. Viem taká nepodstatná vec. Keď som bola s Miou na nákupe, tajne som obdivovala všetko, čo si kúpila, lebo ja, ja som si to jednoducho nemohla dovoliť. Každodenne som sa stretávala s poznámkami od druhých :“Zase máš tie „fake“ topánky?“ Snažila som sa to nevnímať a pomaličky aj keď ťažko som si začala budovať cestu smerom nahor.

Začala som na sebe tvrdo makať, zapísala som sa na tanečné, teda nie sú to tradičné moderné tance skôr niečo v „street dance“ štíle, tvrdo som drela, aby som sa dopracovala až sem, kde som teraz. No začínam si uvedomovať, že predsa z toho nič nemám. Človek si môže kúpiť oblečenie ale nie dôveru, auto ale nie priateľov, topánky ale nie rodinu, sex ale nie lásku ..

Práve toto motto ma sprevádza celý život, i keď s tou láskou som to moc nedomyslela.. Ako sa hovorí :“Slzy najlepšie zotrie ten kto ich spôsobil.“

„Do riti, Niall tak kde si?!“ Po roku sa mi ozve a to práve tým, že mi pošle našu spoločnú fotku z detstva.

„Čo myslel, že si tým dokáže?“ Keď som sa konečne zmierila so všetkými prehrami v živote, pobrala som sa odomknúť dvere a išla si dať poriadne studenú sprchu.

Nastavila som si budík na ráno, položila fotku na stolík a zhasla svetlo. Aj keď som sa snažila zaspať, nedalo sa. Moje myšlienky utekali k Niallovi a k tomu, čo vlastne teraz robí, alebo či na mňa vôbec myslí. Vtom sa otvorili dvere a ocko vstúpil dnu. Ihneď som zatvorila oči, a snažila sa ho presvedčiť o tom, že naozaj spím. Nemala som totiž náladu na ďalší dialóg. Myslela som si, že odíde keď ma uvidí spať, no mýlila som sa. Potichu privrel dvere a podišiel ku mne zasvietiť malú lampu. Svetlo nebolo dosť ostré na to, aby ma prinútilo otvoriť si oči. Aj keď som ho nevidela, stihla som zaregistrovať, že si všimol tú fotografiu. Podľa zvuku som usúdila, že ju vzal do ruky a prezeral si každý jej detail. Nemohla som to vydržať a nakoniec som predsa len otvorila jedno oko, aby som zistila, čo sa deje. Nemýlila som sa. Prezeral si ju, a oči sa mu trblietali akoby z nich mala každú chvíľu spadnúť slza. Zaligotalo sa mu niečo na krajíčku a už aj sa po líci kotúľala diamantová obrovská slza. Nemohla som to vydržať. Chápem ho, je to pre neho rovnako veľký šok, ako aj pre mňa a tak som ukončila svoje takzvané „spanie“ a prehovorila.

„Čo si to za chlapa? Neplač, nad tou fotkou môžem plakať jedine ja.“

Strhol sa a nenápadne sa snažil si utrieť slzu.

„Neplačem, prečo nespíš? Zobudil som ťa?“

„To, že nahodíš úsmev plač nezakryješ, pretože oči ťa prezradia.“

Sadla som si na okraj postele a prešla mu po mieste, kde mu ešte pred chvíľou padala slza. Cítila som ako zneistel a od strachu sa zachvel.

„Ty jediná ma poznáš dokonale, ale ja cítim, že sa mi aj cez to vzdiaľuješ. Povedz mi Allyson, prečo?“ Hovoril s dôrazom v hlase, niečo v krku ho však blokovalo, ten „knedlík“, keď by človek mal byť radšej ticho akoby mal hovoriť, no on aj cez tie všetky návaly citov prehovoril.

„Všetko je tak zložité..“ Pozrela som sa na fotku a nedopovedala som to, lebo zrazu aj mne ten knedlík zaterasil hlasivky.

„Niall či mama?“

„Možno obidvaja..“

„Pozri sa, neviem, čo to bolo medzi tebou a Niallom a nebudem naliehať aby si mi to povedala, ak sama budeš chcieť, povieš mi to. A mama? Prepáč, o tom sa aj mne ťažko hovorí. Si moja dcéra, ľúbim ťa najviac na svete a aj keď tu nie je mama snažím sa byť vždy pri tebe, je mi smutno za Robinom určite tak ako aj tebe, no povedz mi, čo mám robiť?“

Dal mi teda dosť ťažkú otázku. Čakala som, že bude radiť on mne, nie ja jemu, ale cítila som, že teraz je to len a len na mne. Nasucho som prehĺtla aby to malo väčší dôraz.

„Oci, chýba mi mama, to je jasné, ale je to v poriadku, aj ja som v poriadku..“ (zaklamala som)

„Tak potom, čo ťa dnes tak rozrušilo? Tá fotka?“ Odpovedala som mu len kývnutím, lebo som sa už nezmohla ani na slovo, na dnes toho bolo na mňa priveľa.

„Jasné chápem. Niekedy je človeku lepšie keď je sám a usporiada si to v hlave. Chceš byť sama?“

Prikývla som a snažila sa ho objať.

„Tak dobre, ak sa niečo stane, hocičo, som tu pre teba, dobre?“ Silno sme sa stískali až tak, že som konečne zacítila ten zvláštny pocit na srdci, keď je ti tak dobre, že by si najradšej zastavil čas. Opatrne sa postavil z mojej postele a kráčal smerom von z izby. Vo dverách mi ešte stihol povedať „Sladké sny“. Jeho úsmev mi dodal silu, aj keď neviem na ako dlho. Znovu som sa pozrela na fotku a ani neviem, prečo otočila ju na zadnú stranu. Niečo tam však bolo napísané. Zaostrila som zrak a snažila sa to prečítať.

„Prečo, mi tak chýbajú naše spoločné chvíle?“ Prižmúrila som oči, lebo srdce bolo na okraji kolabsu, neudržala som slzy a musela znova plakať. Dnes hrá moja tvár jednú hru s počasím. Ako veľmi by som mu chcela povedať :“Vráť sa, tak veľmi mi chýbaš.“ Ale nemôžem, nedá sa to .. A to ma bolí ešte viac .. Prečo mi to vlastne posielal? To je taký šťastný keď plačem? Dobre vie, že plač nemám rada, ja som bola vždy tá, čo zaťala zuby a nahodila úsmev, no viac to už zakrývať jednoducho nedokážem ..