Boy from the past (Niall Horan) I. séria

30. Chapter

Po dosť rušnom dni konečne ležím v posteli a rozmýšľam nad tým, čo som ockovi navrhla. Keďže o necelé 3 týždne budem mať 18, povedala som mu, že na oslavu, ktorú musím ešte naplánovať, má pozvať Maura, Nialla, Miu ,. ostatných spolužiakov, starých rodičov, proste chcem aby to bola veľká oslava, jedna v rodinnom kruhu a druhá taká nočná párty, ale to sa samozrejme ešte uvidí.

Ocko s tým súhlasil, vraj je to dobrý nápad a na Nialla sa už teraz neskutočne teším, chýba mi tu, ale povedala som si, že to zvládnem, že to do prázdnin vydržím.
Po škole som utekala domov, zopakovať si veci z dejepisu keďže mi na zajtra pán Ferrenc vybral môj deň "Dé". Neznášam dejepis a dejiny! Komu sa to už len chce učiť!? Sedím zavretá v izbe a mlátim si hlavu o zošit.
"Kašlem na to!" Hovorím si a hádžem učebnicu a zošit na stôl. Beriem do rúk mobil a rozmýšľam komu zavolám. 
"Niallovi?" Už som ho dlho nepočula. Pokúsim sa ho prekvapiť, a preto vytáčam jeho číslo. Dlhšiu dobu počujem pípanie a potom hlas, ženský hlas.
"Niall, je momentálne zaneprázdnený, kto volá? Čo mu mám odkázať?" Hovoril ten niekto, ale pochybujem, že nemá ani toľko času, veď vo zvukoch v zadu počujem hlas. Preto o ňom začínam pochybovať.
"Kto volá?" Počujem ako sa jej niekto pýta.
"Nejaká Ally, aspoň takto si mal toto číslo uložené." Hovorí mu. Potom počujem plno zvukov, samé "pššt" a potom konečne jeho.
"Ally?" Pýta sa ma.
"Nie, Barack Obama". Smejem sa.
"Prepáč, jedol som." Ospravedlňoval sa.
"A kto mi prosím ťa dvihol?" Žiarlivostne sa ho pýtam.
"Harryho sestra."
"Ty si v Londýne?" Pýtam sa ho, lebo čo by už len Harryho sestra robila v Irsku.
"Hmm, nie. Veď som ti hovoril, že máme niečo v Kanade, je tu len dnes, vážne nežiarli." Upokojuje ma.
"To je v poriadku." Vážne v poriadku, aj keď nerozumiem, čo tam vlastne robí.
"Ally, prepáč, musím končiť, momentálne mám strašne nabitý program, hneď ako budem môcť ti zavolám, som rád, že som ťa aspoň počul, chýbaš mi." Povedal rýchlo a kým som stihla povedať "Aj ty mne." zrušil ma. Ostala som zarazená, takto sa nesprával, bol to vôbec on? Vstala som z postele a pozrela von oknom, stmievalo sa. Tak som si spomenula na Noaha, dnes máme ísť kdesi kde je nádherný výhľad na celý Londýn. Dnes v škole sme sa dohodli, že príde po mňa po tom, čo som mu dala moju adresu, každú chvíľu by tu mal byť.

Utekám dole, po tom, čo mi dala správu Melinda, že ma dole niekto čaká.
"Ahoj Noah, tak ideme?" Kričím na neho, už zo schodov.
"Ahoj, jasné, už čakáme len na teba." 
"Čakáme? Nevedela som, že nás ide viac." Obúvam si topánky, beriem kľúče a vychádzame z predsiene.
"Ideme na aute." Hovorí, otvára mi predné dvere a ako správny gentleman ich aj zatvára. Prechádza okolo celého auta a sadá si za volant.
"Nevedela som, že máš vodičák." 
"Neboj sa, bol som na najlepšej autoškole, veríš mi, však?" Pozerá sa mi priamo do očí a ja jemu tiež, vidím mu až do duše, niečo ma na ňom strašne fascinuje, doslova ma hipnotizuje.
"Áno, verím." s týmito slovami štartujeme.

Celou cestou som ticho a pozorujem cestu, ktorou ideme. Chodíme prv po centre Londýna a potom vstupujeme na okraj mesta, kdesi do tichých ulíc až nakoniec zastavujeme.
"Už sme tu" hovorí, vystupuje a zase mi otvára dvere.
"To si naozaj nemusel. A kam to ideme?" Neustále sa ho pýtam.
"Chyť mi ruku." Hovorí a ja ju chytám. Vonku je už celkom tma. Stojíme pred veľkou budovou, ktorá ma aspoň 40 poschodí, je opustená a poblízku tiež nikto určite nebýva. Stále ho držím za ruku a vstupujeme do výťahu, ktorý je z vonkovej strany.
"Kam nás to dovedie?" Pýtam sa ho, ale on stále mlčí.

Po piatich minútach hromového ticha výťah konečne zastal. 
"Zaviažem ti oči, dobre?" Vyťahuje šatku a viaže mi ju cez hlavu.
"Veríš mi?" Pýta sa ma ešte raz.
Hovorím :"Áno" a ruku mu stláčam ešte pevnejšie. Pomaličky na naviguje, budem niekde v strašne výške, počujem iba hluk z diaľky a ako veje vietor.

"Dám ti dole šatku, ale oči maj ešte stále zatvorené, dobre?" 
"Dobre" odpovedám. Pomaličky mi šatku dáva dole, až ju necítim iba mám zatvorené oči. Bojím sa ich otvoriť, bojím sa, toho čo budem vidieť, nemám ani tušenie kam ma to zaviedol, ale verím mu. Celá sa chvejem a v brušku cítim zvláštny pocit.
"Môžeš otvoriť oči." Povedal. Otváram oči, stojím na úplnom okraji budovy na najvyššom poschodí, držím za ruku Noaha a pozerám sa na Londýn, ktorý mám ako na dlani. Z úžasu nič nehovorím, som iba ticho a pozorujem, to rušné mesto. V diaľke vidím Big Ben a aj Londýnske oko, samozrejme celkom maličké. Všetko svieti nádhernými farbami, počujem iba tlmený zvuk aút z diaľky. 
"Allyson?" Šepká mi Noah do ucha.
"Áno?" Otáčam sa k nemu a vidím v jeho očiach iskričku svetla.
"Si nádherná." Pozorujem jeho pery, ako to pomaličky vyslovujú, dvíha ruku, vlasy, ktoré mi vietor rozháňa všade dookola, mi dáva za ucho. Zase ! Zase to začína! Motýliky v brušku a pocit, že sa mu mám poddať, že ho mám pobozkať. V hlave mám milión myšlienok, ale všetko sa momentálne týkajú jeho. Zatváram oči, poddávam sa vetru, ktorý veje okolo nás a vtískam mu na pery sladký bozk .,