Boy from the past (Niall Horan) I. séria

42. Chapter

Vstupujem spolu z Robinom do kancelárie kde nás už čaká mama s Joshom. Srdce mi  bije strašním tepom, akoby som o pár okamihov mala dostať infarkt. Dnes sa tu sa rozhodne o tom, čo sa zmení v Robinovom živote, dohodli sme sa, že ho tu budem “zastupovať” a on bude len prikyvovať, aby to malo aspoň aku tú perspektívu. A tiež mam pre mamu ešte pripravenú jednu perličku, ktorú mi povedal, tak som zvedavá ako to príjme.

“Tak, možeme začať?” Netrpezlivo vyskočil Josh. Iba som prevrátila očami a spustila svoj dlhý monológ, ktorý sa viedol v znameni ľútosti a obviňovania z toho, že za to môže ta jeho škola. Obidvaja na mňa celý čas čumeli a pozorovali ako sa mi otvárajú pery, nebola som zvyknutá na takú pozornosť, ale keď som došla ku koncu, dúfala som, že som hádam nič nezabudla.

“Prečo si nám to nepovedal skvôr?” Vypytovali sa ho, Robin sa ma iba pevne chytil za ruku a povedal, že sa bál. Neskôr začala hádka medzi mamou a Joshom, navzájom si vyčítali, prečo sú taky hrozní rodičia a prečo sa o neho poriadne nestarali.

“A Robin mi povedal ešte jednu vec.” Prekríkla som sa pomedzi ich dialóg. Zrazu naraz stíchli a pozreli sa znovu na mňa a potom následne na neho.

“Akú?” Povedali dvojhlasne.

“Povedal mi, že by chcel bývať so mnou a ockom v Írsku.” Vyhlasujem.

“Čožéé?” Zaznie orgán.

“Nič som mu do hlavy nevtĺkla, však?” Pozerám na neho a dúfam, že povie niečo zmyslu plné. Chvíľu zavládne ticho a zrazu začne.

“Mami, oci. Mám 12 skoro 13, viem som podľa vás ešte male decko, ale myslím, že občas by ste ma mohli rešpektovať. Chýba mi Allyson a chýba mi môj vlastný ocko! Chcem žiť tam, cítim, že mi tam bude lepšie, prosím mami ak ma máš natoľko rada, daj ma ockovi. Aj tak si väčšinou v práci a Josh tiež, aj keď s Joshom žijem skoro odmala, viem, že nie je môj otec. A Kate, moja nevlastná sestra? Nemám ju rád, už len kvôli tomu ako sa správa, prepáčte mi, že som bol tak dlho ticho, ale ja už vážne nevládzem,ak chcete vlastnú rodinu začnite odznova, vy a Kate tu, ja chcem isť preč.” Toľko čo to dopovedal som otvorila ústa dokorán, takú dlhú vetu mi hádam nepovedal nikdy a vlastne to vôbec neznelo tak akoby to hovoril nejaký 12 ročný chalan ale takmer dospelý chlap, preto si týmto u mňa vyslúžil veľký obdiv.

“Ako prosím?” Ozvala sa mama.

“Vážne chcem rodinu, ale tam kde bude Allys a môj vlastný ocko, mami.” Dodal na koniec.

“Vážne to tak chceš?” Pristúpil k nemu Josh.

“Keď ťa dostane Billy naspäť, ver, že sa k nám už také jednoduché vrátiť nebude. V Írsku je to celkom iné, vážne to chceš?” vzápätí sa doplnil.

“Áno, chcem!” Povedal pevne rozhodnutý Robin.

..

Išla som si dať džús a cestou do kuchyne som premýšľala nad tým, čo asi tak mama a Josh spravia. Či vydajú Robina naspäť ockovi alebo ho tu budú držať proti jeho vôli, myslím, že to čo tam dnes povedal im dvom otvorilo konečne oči. 

Sadla som si s pohárom v ruke za stôl keď som začula zvonenie môjho mobilu. Vytiahla som ho z vrecka od riflí a pozrela sa kto volá. Bola to Chelsie. Pri všetkom tom zhone okolo Robina a tak som celkom zabudla na to, že sa dnes máme stretnúť, tak som neváhala a zodvihla to.

“Allyson?” Ozvala sa udýchaná Chelsie.

“Áno?” Hovorím jej.

“Nemohli by sme to dnes presunúť, teda vlastne ponáhľam sa ešte niekde do mesta, či by sme si to nemohli povedať niekde v kaviarni aby som to mala bližšie, vážne by som to potrebovala.” Hovorí.

“Hmm, a kde by sme sa teda mali stretnúť?” Pýtam sa jej.

“Downing Street, kaviareň Coffé na rohu ulice, dobre?”

“O 6 večer?”

“Áno”

…

Stojím pred zradlom a obzerám sa v ňom akoby som sa práve chystala na rande. Idem do mesta a teda musím aj trochu vizerať, len sa bojím trochu toho ako to Chelsie príjme. Tu doma by mohla aj kľudne vybuchnúť, vlastne by mi to bolo jedno ale čo ak vybuchne od zlosti práve tam medzi ľudmi, čo budem robiť? Nič to, myslím si, že to, že sa jej priznám sa mi konečne uľaví, nevládzem to v sebe držať.

Prechádzam cez halu kde ma zastavuje mama.

“Kam ides?” Vyzvedá.

“Pokoj, iba za Chelsie do kaviarne.”

“Nie, že pôjdeš sama.” Hovorí mi.

“Zavolám si taxík.” Odpovedám a čudujem sa jej prehnanému záujmu.

“Tak to ťa radšej odveziem ja.” Ponúka sa mi. “Taxík je tu príliš drahý.”

“Nepotrebuje ťa Kate, mala som pocit, že na teba čaká vo svojej izbe a hrá sa s jej plyšovými hračkami.”

“To počká, musím sa venovať trochu aj tebe, tak ideme?” Hovorí a oblieka si letný kabátik.

“Jasné.” 

.. Stojíme v zápche na ulici, čo je v Londýne celkom bežné. Nervózniem z toho, že budem meškať. Celý čas, v aute vládlo ticho až kým sa ma na to neopýtala.

“Chcela by si Robina doma v Írsku?” Odvrácam svoj pohľad od okna z ulice a pozerám na ňu.

“Vieš čo by som chcela?” Odpovedám jej otazkou.

“Čo Allyson?”

“Mať rodinu, kompletnú rodinu. Je mi jasné, že ty tam s nami už nikdy nebudeš, ale ocko má Mauru vážne rád a vlastne ju mám rada aj ja. Robin je všetko to, čo si mi po tebe nechala, takže určite by som ho chcela mať tam doma v Írsku a chce to aj on sám, do ničoho som ho nenútila ale asi vidíš, že mu tu nie je až tak dobre .,” Hovorím.

“Billy a Maura?” Opýta sa ma akoby o tom nevedela.

“Ty o tom nevieš? Nepovedal ti to? Má ju rád, nie je to o tom, že je osamelý ale o tom, že ona bola tá, ktora stála vždy s ním a vlastne aj so mnou, keď si ty pri mne nebola .,”