Boy from the past (Niall Horan) I. séria

55. Chapter

Ráno som sa zobudila do slnečného dňa, vonku štebotali vtáčiky a vedľa mňa ešte sladko spal Niall. Nechcela som ho budiť, spinkal tak sladko, že mi ho bolo ľúto, užívala som si to, že je vedľa mňa a viem, že sa o mňa bál keď som sa stratila. Len tak som si ležala v posteli a spomínala na detstvo, na všetko.

Potom mi myšlienka zablúdila k Noahovi, čo asi tak robí. 

Do očí sa mi nahrnuli slzy, nechcela som myslieť na nič z toho, čo mi urobil, tešila som sa z dneška a z toho, keď sa prebudí moje zlaté kuriatko.

Po chvíli sa začal preberať, potom otvoril očká, mal ich ako maličké pomlčky.

Po tichu som sa smiala.

„- Dobré ránko.“ Povedala som s úsmevom.

„- Dobré aj tebe, ako som sa tu ocitol?“ Hral sa na hlúpeho, ja som dobre vedela, že nad ránom sa ku mne prikmotral, vlastne som vedela o všetkom.

„- Teleport.“ Žartovala som.

„- Skôr GPS.“ Hovorí.

„- A kde ho máš?“ Pýtam sa.

„- V mojom srdci.“ Odpovedá.

..

Niall odišiel ešte len pred chvíľou do svojej izby a už mi chýbal. Už som na ňom doslova závislá, pomyslela som si.

Chcela som sa ozvať konečne Mii, mojej najlepšie kamoške, ktorá mi vždy verila, už som ju tak dlho nevidela, musím jej toho toľko povedať.

Rozhodla som sa, že si zavoláme cez skype , aspoň ju uvidím.

Otvorila som laptop a prihlásila sa na skype, ale nebola online.

„- Môžem vojsť?“ Zaklopala mi na dvere mama.

„- Samozrejme.“ Hovorím jej a zatváram laptop.

„- Ako si sa vyspala?“ Pýta sa ma.

„- Výborne, ako doma.“ Pozrela som sa na ňu.

„- Škoda, že len ako.“ Smutne mi odpovedá.

„- Môj domov, bude vždy v Írsku, prepáč.“

„- To je dobré, ale sa cez to musím prehrýzť.“ 

„- Mami?“ Po chvíli hovorím.

„- Áno?“ Pozrela na mňa s nádejou v očiach.

„- Ľúbim ťa.“ 

„- Aj ja teba zlatko.“ 

Túžila som ju objať, uvedomila som si, čo pre mňa znamená, nikdy nebudem mať taký cit k nikomu inému ako k nej, proste je to už dané.

..

„-Sú to hrozní ľudia, nechápem ako niečo také mohli urobiť.“ Skonštatovala keď som jej vyrozprávala všetko čo som zažila.

„- Ale už o tom nechcem viac hovoriť, NIKDY!“ Hovorím.

„- Dobre moja, vieš chcela som ti povedať, že aj Josh sa o teba bál, má ťa rád, vážne.“ Odmlčala sa.

„- Keby si ho poznala, vedela by si, že je to ozaj dobrý človek.“

„- Ja viem, mám ho rada.“ Sama tomu neverím, že to hovorím, ale vážne je to tak. Zmierila som sa s tým, že to bude môj nevlastný otec a proste to už nezmením.

„- Vážne Allyson?“ Prekvapene sa pýta.

„-Veď si ho .. neviem nájsť to právne slovo, .. doslova nenávidela.“