Boy from the past (Niall Horan) I. séria

48. Chapter

Ešte chvíľu sa o čomsi rozprávali a nakoniec odišli z izby. Pod posteľou som čakala až dovtedy kým som is nebola úplne istá, že odišli. Premýšľala som nad všetkým čo som počula, behal mi z toho mráz po chrbte. Vyštverala som sa z pod postele a ihneď utekala do mojej izby. Bála som sa, že ma videli, ale kedže ich Lenka zamestnala na dvore ja som mala voľný priestor. Ľahla som si na posteľ a spod trička vybrala fotografiu, ktorú som našla. Začudovala som sa. Na tej fotke bolo to dievča, o ktorom hovorili. Jej meno som už zabudla, ale bola presne taka istá ako JA .. 

“-Počkať, čože?!” Bola som zmätená. Útla blondínka, so snehovou tvárou, presne tak ako ja a Lenka. 

“- Psychopati!” Zľakla som sa. Ako mohli svojej dcéra tak ublížiť, veď bola taka krásna. Modré očká, a tvár jej lemovali dlhé blond vlasy.

Chvíľu som pozerala na tú, fotku všímala som si na nej prostredie. 

“- Fotka ale nie je fotená tu!” Tým som is bola viac než istá, je to fotené v meste. V Londýne!

“- Jasné, veď to poznám!” Radovala som sa, lebo teraz som vedela, že Londýn predsa len nebude tak ďaleko, no nebolo mi jasné, prečo bývajú teraz tu, keď fotka je z londýnskych ulíc.. Snáď mi to potom dá, väčšiu súvislosť.

“- Emma !” Z ničoho nič mi vtrhla do izby Lenka.

“- Bože, ako som sa zľakla, čo sa stalo?” Skočila som z postele a snažila sa ukryť fotografiu.

“- Tí, ľudia sa správajú čudne ..” Hovorí.

“- No to viem spozorovať aj sama..” Vyťahujem fotku spoza chrbta.

“- Čo tam máš ?!” Pýta sa ma.

Ukázala som jej fotku a tak som jej vyrozprávala všetko, čo som počula vtedy keď som sa vlámala do ich izby a nevedomky ich tam špehovala, samozrejme môj úmysel bol iný. Lenka, len celý čas krútila hlavou,. Nepovedala ani slovo, z očí som jej vyčítala starch, už nebola taka odvážna ako vtedy keď sme boli na koni.

“-Zaviniť smrť vlastnej dcéry, potom ju znásilniť a ona sa z toho všetkého nakoniec obesila? Pre boha, utečme aj hneď teraz ,.” Tentokrát, som starch čítala aj z jej tváre.

“-Škoda, že ešte stale nemáme predstavu o tom, kde to vlastne sme.” Znovu povedala.

“- No a keď som sa tak hrabala v šuflíku, našla soma j toto!” Hovorím a vyťahuje spod periny mapu.

“- Ty, ty si toho urobila za celý deň viac ako ja za celý mesiac!” Dala mi kompliment, ale ihneď na to sme začali rozbaľovať, mapu ktorá mala hádam million strán. Uľavilo sa nám keď sme uvideli veľký nadpis *Londýn*, Lenka sa upokojila.

“- Takže, som z Londýna, a tebe to vôbec nič nehovorí?” Pýta sa ma. Pozerám na mapu, ale nenapadá ma vôbec nič, asi si to tí parchanti, dobre užili keď mi takto dokázali zničiť celú pamäť, bola som nervózna.

“- To nič spomenieš si.” Pohladila ma po líci, bola veľmi zlatá.

“- Tu sme! Skríkla Lenka.” Ihneď som pozrela na prst, ktorým ukazovala na presný bod v mape.

“- Ako to prosím ťa vies,. ?” Opýtala som sa.

“- Je to tu zaznačené, čiernou bodkou, a vlastne to aj sedí, lebo vidíš, je to neďaleko od mora, tam kde sme boli s koňmi, spomínaš?”

“- Áno, je to tá jediná vec, na ktorú si pamätám.” 

“ Nebuď smutná, pride čas keď si aj ty spomenieš.” Odvrátila sa od mapy a pozrela mi priamo do očí.

“ Lenka, ale čo ak si nespomeniem nikdy? Čo ak ma nikdy nenájdu? Čo ak je moja realita ešte horšia ako toto tu?” Depkovala som.

“ Nie, verím tomu, že nie je.” Vzala mi do rúk, náhrdelník. “ Na krku nosíš srdiečko, čo znamená, že to určite na niekom veľmi záležalo, a ten niekto ťa určite bude hľadať. Cítiš, to?” Bola ako moja druhá duša, vedela ma pochopiť a podržať ma.

“- Lenka, tak mi aspoň povieš niečo o tvojom skutočnom živote? Chcem počúvať aké, to môže byť. Možno si spomeniem.” Chcela som aby mi povedala niečo o sebe, keď sme sa tu stetli už na takom mieste.

“- Môj typ života, ťa ale určite zaujímať nebude.” Odfrkla, asi sa jej o tom veľmi nechcelo hovoriť.

“ Prosíím.” Pozrela som na ňu psími očkami. “ Tak dobre.” Nakoniec súhlasila.

Odložili sme mapu, nechali sme rozoberanie skutočnosti na neskôr, spolu si ľahli pod perinu a Lenka konečne začala rozprávať.

“- Takže v prvom rade, nie som Lenka, aj keď sa mi to meno pomaličky začína páčiť. Volám sa Clacie a môj život je tak povediac, čudný. Bývam v Odľahlejšej Londýnskej štvrti, v garsonke spolu s mamou a mojim malým bračekom. Otec je sčista-dočista prepitý alkoholik, mamu častokrát bil a vlastne preto sa už dávnejšie rozviedli, od vtedy čo sme si spolu s mamou a mojim ročným bračekom našli tú garzónku a odišli sme od otca, nevideli sme ho, už k nám ani nechodil pýtať peniaze a ani na nás nehulákal, takže sa mi určite uľavilo, nebol to dobrý otec. Častokrát ma pre zlé známky v škole byl, dával domáce väzenia a tak, vlastne to len vtedy keď bol napitý, ale nemala som ho rada. Mama, však z materskej neutiahne všetko a tak som musela školu prerušiť aby som sa mohla o nich ako tak starať ja, kedže peniaze sme od otca ani nevideli. Začala som pracovať na polovičný úvezok ako čašníčka v jednej kaviarni a tam som vlastne stretla Kevina, chalana, ktorý mi zmenil život. Častokrát sme po sebe pokukávali, vždy si objednaval s kamošmi to isté, až raz keď som im všetko išla odniesť. Prichytil si ma k sebe a opýtal sa ma či by sme niekde nezašli. Narýchlo som povedala, že veľmi rada a odišla som, lebo ma čakala ďalšia objednávka. Však až potom som si uvedomila, že mi na seba nedal žiadny kontakt a len tak odišiela peniaze ktorými platil dal, mojej spolupracovníčke. Bola som smutná, lebo sa tu nasledujúci týždeň neobjavil, vôbec. Bála som sa, že sa mu niečo stalo. Prešli dva týždne a ja som ho nevidela, až jeden deň mala som strašne naponáhlo, vela práce vela zákazníkov, stála som za pultom keď sa ma niekto opýtal.

“Jednu, orieškovú horúcu čokoládu.” Vedela som, že to je on. Otočila som sa a on sa tak zlato usmieval. Povedal mi, že bol s rodičmi niekde v Amerike, za rodinou, preto sa sem na mňa nemohol chodiť pozerať, bol veľmi zlatý. Po pár stretnutiach, sme spolu začali chodiť, až potom som začala zisťovať čo je zač. Nebol to obyčajný chalan, mal problem so zákonom, ale kvôli mne sa chcel zmeniť, chcel opustiť partiu, ktorá ho kazila, lebo ja som vedela, že vnútry to je niekto úplne iný. Hádavali sme sa, lebo ho kamoši stale nútili kradnúť a podobné veci, raz som to nevydržala a ukončila to, lebo stale mi sľuboval, že s nimi skončí, no nikdy nemal odvahu to urobiť. Prestal chodiť do kaviarne kde som pracovala a ja som sa, o neho zase začala báť. Neozýval sa mi ani na mobil, I keď mi kedysi volával aj 3 krát za deň, teraz nič bolo mi to čudné. Asi tak po 2 týždňoch čo sme sa rozišli, som ho našla pred našou garzónkou celého dobytého a skrvaveného. Ihneď som ho vzala k nám domov a všetko sme si vyrozprávali. Vtedy mi povedal. “ Skončil som s nimi a oni sa mi takto odvďačili, ale tebe mám radšej ako ich. Pretože ty si mi verila, že dokážem byť lepším človekom a ja to kvôli tebe dokážem!” A naozaj to dokázal, spamätal sa z toho všetkého a svoje pomenšie zločiby si odpykával veréjnou prácou, tak sa mu register vymazal, chalanov s, ktorými bol pred tým bonzovať nechcel, lebo vraj ani on by nebol rád, ak by mu to niekto urobil, ale od vtedy vlastne s nimi vôbec nebol a dokázal sa kvôli mne zmeniť, čo ma strašne potešilo, a teraz mi neuveriteľne chýba ..”

A pre úplnosť tu máme aj skutočný život "Lenky" :-)