Boy from the past (Niall Horan) I. séria

31. Chapter

V šoku si uvedomujem až neskôr čo to robím, Noah ani chvíľu neprotestoval, bozk mi opätoval, čo bolo ešte horšie. Neznášam sa ! Čo som to urobila?! Odtrhla som sa od neho a posadila sa na okraj budovy, tak, že ak by som sa posunula ešte trošku viac zažila by som viac menej pekný výlet bez lietadla.

"Prepáč, bola to chyba, vážne som sa nechala uniesť .," Hovorím mu zatiaľ čo si on kľaká ku mne aby sme si pozerali priamo do očí.

"Neospravedlňuj sa, bola to moja chyba." A chytil mi ruku.

"Neznášam sa." Začala som hysterčiť a myslieť na to, že som Nialla sklamala na plnej čiare.

"Tak nehovor, viem, že ku mne isto nič necítiš to skôr k Niallovi, ostane to iba medzi nami."

Chápe ma, ale to na veci nič nemení a tiež si nie som celkom istá s tými citmy, vážne neviem čo mám od toho očakávať.

"Cítim sa tak trápne." Zahykávam sa a v kútiku očí cítim slzy.

"Allyson, sľubujem, že to ostane iba medzi nami." Hovorí a medzitým si sadá ku mne.

"Jasné ale ako sa teraz budem pozerať na Elsie?!" Preriekla som sa.

"Čo ma s tým Elsie spoločné?" nechápavo sa ma pýta. Viem, že musím ísť s pravdou von a tak mu klamať nebudem.

"Elsie sa páčiš, už dosť dlho, je to moja kamoška, som totálna ťava!"

"Pokoj, zabudneme na to obaja, akoby sa to nestalo, aj keď sa priznám ešte teraz cítim na mojich perách tie tvoje." 

"Noáh!" Skríknem.

"Žartoval som." Smeje sa, čo ma pomaličky ukľudňuje.

"Chcem ísť domov, hneď teraz." Rázne mu rozkážem a presúvam sa k výťahu, iba za mnou uteká, pretože môj krok je pre neho príliš rýchly.

"Počkaj ma." Počujem niekde v úzadí. Zastavujem sa a čakám na neho.

"Čo sa ti stalo?" Pýta sa ma a krúti hlavou.

"Pobozkala som ťa, to sa stalo." Zvyšujem hlas, ktorý sa mi trasie.

"Veď to nič nebolo." Hovorí a jeho slová ma celkom ranili, rázne zastavujem a obraciam sa k nemu.

"Že nič?" Vyčítam mu to.

"Tak si to zopakujme, a uvidíme." Navádza ma, ale preto, že ho túžim znovu pobozkať súhlasím, len tento krát akosi neviem čo mám robiť, vtedy to išlo celkom spontánne, teraz ma pre zmenu neťahá k ničomu.

"Ale poď do auta." Odstupujem od neho a znovu rýchlym krokom, pokračujem v ceste do výťahu. 

V aute

"Už je ti dobre?" Pýta sa ma po tom, čo sme nasadli do auta.

"Nie .." Kruto odpovedám, aj keď viem, že si to nezaslúži.

"Prepáč." Hovorí a žiadostivo na mňa upiera zrak.

"Za čo?" Pýtam sa ho.

"Za to, že som povedall, že to nič neznamenalo, myslel som to inak."

"Ako inak?" Pýtam sa, lebo ma to dosť zaujíma, ale ani mne nie je táto odpoveď celkom ľahostajná.

"Si jediná baba, ktorú som okrem mojej bývalej pobozkal." 

"Vaú, a tým som jedinačná či čo?" Skáčem mu do reči.

"Nie si tá.." Snaží sa pokračovať.

"Ta blbka, ktorá tu je sotva 4 deň a už olizuje iného chalana?" Zase mu skáčem do reči.

"Nie! Tá, ktorú keď som stretol v parku, prvé čo bolo si zotrela slzy a usmiala sa, nie každý to dokáže, pochop, že pre mňa veľa znamenáš." Povedal, už bez prestávky.

"Jasné, na to si prišiel za 4 dni." Odbýjam ho svojou odpoveďou.

"4 dni, ktoré mi udržali život." Dokončí a v aute je hromové ticho.

"Udržali život?" Predsa sa len opýtam.

"Sedel som na lavičke a rozmýšľal som, ako to všetko skončiť, nič pre mňa nemalo zmysel a potom som stretol teba, aj keď sme sa nerozišli v najlepšom, kedže som utekal domov po daždi, veril som, že ťa znovu stretnem, a aj som ťa stretol, hneď na druhý deň v škole, si moje znamenie, že život má zmysel, uvedomuješ si, že ak by som ťa nestretol, dnes by som tu už nebol?"