Boy from the past (Niall Horan) I. séria

6. Chapter

Do pekného slnečného rána ma zobudil môj super budík. To rinčanie maximálne neznášam, ale vždy je lepší ako budík na mobile, nikdy ma nesklame. Pred pár dňami sa mi podarilo zaspať a to len preto, že z neznámeho dôvodu mi mobil nezazvonil. Mala som vtedy maximálne nervy a tak som si osobne išla kúpiť originálny budík, ktorý ma skôr ráno zabije ako zobudí. Je to ako strela z pušky, vždy ležím na posteli ďalších 5 minút ako zabitá.

Dnes to bolo, ale trochu iné. V noci som ledva zaspala a tak moja tvár bola jedna veľká katastrofa. S veľkou námahou som sa postavila z postele a pomalým krokom prešla k oknu, odhrnula som kúsok záclony až tak, že ma úplne oslnila žiara. Nenávidím mať izbu postavenú na východ i keď dnes ma to celkom potešilo. Vonku sa ani nedalo rozoznať, že včera ešte pršalo, bolo to akoby vymenené a tak ma na začiatok dňa posilnilo aspoň to slniečko.

Schmatla som tašku a pobrala sa dole do kuchyne, ako obvykle som dúfala, že tu nikto nebude. Na moje prekvapenie už v obývačke čosi chutne zaváňalo.

„Oci? Si to ty?“ Neveriacky som sa opýtala, nebola som si istá, či nás práve niekto vykradol alebo mi prichystal mega raňajky.

„Áno, dobré ráno.“ Privítal ma v kuchyni akoby sa ani nič nestalo.

„Prečo nie si v prá..“ Nedokončila som vetu, lebo až tak mi to došlo.

„Prepáč, ja som zabudla.“ Ospravedlnila som sa.

„To je v poriadku. Dáš si?“ Začala som mať vážne podozrenie, že si ráno niečo „dal“, na chlapa, ktorý prišiel o prácu mal seriózne dosť dobu náladu. No nedalo sa odolať čerstvo dozlatista upečeným hriankam, na ktorých sa ešte roztápalo maslo a skvelej orieškovej káve, ktorá mi úplne vyrazila dych.

„Chceš aj do školy?“ Navrhol aj keď v podstate mi to už sám pripravil.

„Vidím, že si to už prichystal. Ozaj ti nič nie je?“

On fakt na niečo fičí, mala som chuť sa ho na to opýtať.

„A čo budeš dnes robiť?“ Odhryzla som si z hrianky a napila sa trochu kávy aby som jeho odpoveď predýchala.

„Pôjdem na pohovor, a začnem si hľadať prácu.“

„Naozaj dnes neostaneš doma?“

„Nie, nie som zvyknutý sedieť doma a navyše mám skvelú príležitosť.“

Takže už viem, čo vysvetľovalo jeho super náladu.

„Verím, že sa ti ten pohovor podarí.“ Vstala som od stola a naraz vypila aspoň polovičku kávy.

„A dnes, kedy prídeš domov?“

„Hm, neviem, možno sa zastavím u Mii. Prečo?“

„Ale len tak sa pýtam, lebo neviem kedy sa vrátim ja.“

„Už ideš?“ Opýtal sa ma.

„Nejako skoro nie, autobus ti ide až o 20 minút.“

„Ja viem, ale dnes som sa rozhodla prejsť.“ Strkám si do tašky niečo na olovrant, lebo viem byť poriadne hladná. Vonku sa s ním lúčim a isto si kráčam po chodníku, no nespúšťam pohľad z nášho domu. Všimla som si, že mi kýval z okna. Bolo to milé, ale na mňa trochu detinské, no so snahou dnešný deň mu nepokaziť som zakývala aj ja. Odvraciam pohľad z domu a sústredím sa na cestu. Raz sa mi totiž podarilo zakopnúť o kameň a vzápätí so mnou spadlo na chodník. Hanbila som sa ako pes, aj cez to, že ma nikto nevidel.

Zabáčala som od jednej ulice cez druhú a rozmýšľala nad tým ako „krásny“ to deň ma dnes čaká. V duchu som bola s ockom a priala si aby si znova našiel prácu. Moja zvyčajná dlhá cesta sa mi dnes zdala akosi prikrátka aj cez to, že by ma kľudne mohol obehnúť slimák. Zrejme to bolo tým, že som svoju pozornosť venovala včerajšku a tomu ako to bude ďalej. Vtom mi pípla na mobile SMS. Vzala som ho do ruky a ďalej som nespravila nič. Vážne, nevedela som s ním narábať. Teda ja by som asi potrebovala mobil pre seniorov a aj to by som možno len horko – ťažko zvládla. Ale nie, nedávno som ho od mamy dostala – ona tvrdila, že už potrebujem nový (aj keď to bola pravda), ja som trvala stále na svojom, že si to chce u mňa „kúpiť“ blbými úplatkami. Áno, pred 2 týždňami som mala tú možnosť sa s ňou stretnúť. Nebolo to preto, že by si pre mňa vyhradila čas, ale preto, že priletela do Írska za prácou a mňa ako tvrdil ocko, chcela len „vidieť“.

V podstate mi to je jedno. Išla som za ňou len preto, že s ňou bol aj môj braček. Robina vidím tak 6krát do roka, až sa bojím, že si ma vôbec nebude pamätať. Keď k nám však prišla, neudržala som sa a objala som ju. Ja viem, že som vtedy urobila fatálnu chybu ale dala som sa tým všetkým maximálne uniesť. Predsa len keď vidíte polovičku „rodiny“ zhruba 6krát do roka, čo by ste robili vy?

Nie, súd nás s Robinom nedal do striedavej starostlivosti. Na tom sa dohodli rodičia. Vraj by to bolo dosť finančne náročné, každé 2 týždne letieť za mamou do Londýna a potom naspäť a sťahovať som sa teda vôbec nechcela. Aj keď mi Robin zmyzol spred očí a na ceste som mala ďalšieho i keď síce nevlastného súrodenca, no v duchu som sa na to strašne tešila. V Londýne som bola iba raz, a to minulý rok. Nebolo to z vlastnej vôle, tak trochu ma ocko donútil. Vtedy som videla Staciu – moju nevlastnú sestru a Jamesa – maminho priateľa či milenca? Ani neviem ako by som ho mala nazvať. Šťastie, žili iba v domácnosti neboli „zosobášení“, ale keď som tam bola cítila som sa tak hlúpo, hrozne, pohoršene a tak zbytočná. Jediné, čo ma tam prinútilo zostať bol ROBIN – môj už teraz 11 ročný braček. Keď vtedy prišiel k nám, cítila som tú súrodeneckú lásku, ale v pravom slova zmysle. Ak by som ho mohla mať teraz pri sebe a bolo by mi jedno, že by ma otravoval, nevadilo by mi to. Keď som sa s ním rozprávala čím ďalej to bol iný chalan, začal nadobúdať ten typický „londýnsky“ prízvuk, no ja stále niekde v hĺbke duši verím, že je to ten istý chlapček, čo aj pred 7 rokmi. Trhalo mi srdce po tom, čo mi povedal.

„Som tu, lebo musím.“ A to ma zobralo najviac, mama mi skazila aj to jediné, čo som mala. Iná rodina, ho úplne zmenila. Odvrátila som myšlienky od toho, čo bolo a pokúšala sa zapnúť a prečítať si tu dôležitú správu.

„Allys, kde si? Nejdeš do školy?“ Písala mi Mia. Bolo mi jasné, že už je v autobuse a na zastávke kde bežne nastupujem som nenastúpila. V kútiku duše ma to potešilo, že aspoň ona si o mňa robí starosti. Nemala som chuť zisťovať ako budem písať. Teraz vyzerám ako najväčší chudák, ale žiaľ mám aj iné problémy ako je toto, či jej mám odpísať a aj preto, že moja dnešná prechádzka bola až na konci, lebo som stála pred školou, kde sa prechádzalo veľa študentov.

„Dlho tu už nebudem.“ V duchu som si hovorila a myslela na to, že už o mesiac budú konečne letné prázdniny.

„Ahoj Allys.“ Milým hlasom povedal niekto za mnou, čo ma prinútilo otočiť sa. Neverila som vlastným očiam, predo mnou stál chalan ..