Boy from the past (Niall Horan) I. séria

66. Chapter

Keď som si konečne pobalila všetky veci v skrini spomenula som si ešte na fotky, ktoré som si sem doniesla, boli položené na poličke.
Pristúpila som k poličke, a jednu po druhej si začala prezerať, fotka s Miou keď sme boli malé, potom spoločná mojej mami a ocka ešte keď boli spolu, potom moja s ockom, moja s Robinom a tá posledná bola, otočená tak aby som sa na ňu nepozerala. Na tú fotku som úplne zabudla, bola to tá ktorú mi poslal Niall z Ameriky, vzala som si ju sem so sebou, prečítala som iba popis, ktorý bol na zadnej strane fotky.
„Prečo mi tak chýbajú naše spoločné chvíle?“ Prižmúrila som oči, pretože ma spomienky znovu nútili plakať. Vzala som fotku do rúk a znovu si prezerala jej každučký detail, môj úsmev s napoly vybitými zubami a náš spoločný maličkový sľub, že navždy budeme priatelia.
Možno práve týmto gestom sme si už vtedy svoju budúcnosť stanovili, prešla som jemne končekmi prstov na mieste kde bol Niall a nútene sa usmiala. Pokrútila hlavou a rozhodla sa, že radšej tú fotku zbalím k ostatným nech mi nerobí zbytočné výčitky.

„Ježiši, pre Boha.“ Skočila som zo spánku, pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali 5 hodín ráno a potom som sa začala smiať ako keby som bola na práškoch.
Sníval sa mi sen, sen s Niallom, nebolo to nič romantické práve naopak. Nechápem ako ma niečo také v spánku mohlo napadnúť, vyhadzovať stoličky von oknom aby ich potom ľudia zbierali ako talizmany, sa mi zdalo fakt dosť čudné. Boli sme nejakí spoločníci a pracovali sme na nejakom projekte, nechápem čo to malo znamenať, no jedno mi bolo jasné, môj prúd spánku sa už skončil a tak som vstala z postele, dala si sprchu, prezliekla sa a po tichu som zišla dole do kuchyne.
Dala som si posledné raňajky, ktoré tvorili ovsené vločky a len tak sa prehrabovala v tanieri naprázdno.
„Nemôžeš spať, však ?“ Vyrušil ma akýsi hlas, myklo so mnou natoľko, že som po dotyčnej osobe hodila lyžičku s kúskami ovsených vločiek.
„Bože mami, ako som sa zľakla.“ 
„Viem, že ráno vyzerám ako strašidlo, ale hádzať po mne lyžicou ešte nemusíš.“
„Prepáč, len som sa zľakla ..“ 
„Nad čím si tak premýšľala, v posledných dňoch ťa vidím len utrápenú, nič mi nepovieš, len vždy sedíš na terase sama .. o čom toľko premýšľaš ?“ Vyberá si tiež ovsené vločky, potom lyžicu a nakoniec si sadne za stôl, oproti mne.
„O všetkom mami, o tom čo sa stalo, o tom čo sa ešte len má stať a v poslednom rade aj o tom, čo by som chcela aby sa stalo .. len si tým ešte nie som istá.“
„Nepáči sa ti, že budeme mať s Joshom svadbu v Írsku?“ Vyčítavo sa ma pýta.
„Čože? Nie, nie to ma trápi najmenej.“ Krútim hlavou, a znovu sa hrabem už s druhou lyžicou v miske.
„A čo ťa potom trápi? Všimla som si, že ťa Niall ani raz nebol navštíviť, nie je v Londýne alebo čo?“
„Mami .. je v Londýne a vlastne jediné čo ma trápi je práve to, že kvôli mne sme si dali pauzu.“
„Povieš mi o tom ?“ Vstala od stola a pre zmenu si prisadla bližšie ku mne.
„ .. vieš preto sa v sebe nevyznám.“
„Ako si rýchlo dospela, vieš zlatko láska je aj o tom nájsť porozumenie u toho druhého, a občas je to veľmi ťažké .. ale poviem ti, že ty a Niall ste boli už od malička niečo viac ako priatelia no menej na to aby ste sa ľúbili, musíš nájsť čaro vzťahu, jedine potom môžeš byť šťastná.“
„Myslíš že mi to odpustí?“ Pýtam sa jej .
„Ak ťa skutočne ľúbi, tak určite.“ Usmeje sa a jemne ma objíme.
„Ďakujem za všetko.“

Všetci sme sa potom stretli na letisku, bol tam samozrejme aj Niall a potom som neverila vlastným očiam, keď sa s Miou prišiel rozlúčiť aj Louis.
Stála som vedľa nej a počúvala pesničky z iPodu, keď do mňa hnusne drgla.
„Hey, čo je?“ Podráždene hovorím, a vyťahujem si slúchadlá z uší.
„Pozri sa kto je tu!“ Naznačí mi očným kontaktom, akým smerom sa mám pozrieť.
„Tak bež za ním, nie ?“ Povzbudzujem ju a posielam ju k nemu.
„Vážne?“
„Prosím ťa, určite tu neprišiel kvôli mne ! Utekaj.“
Potom sa rozbehla ako šialená a z plných síl ho objala, bolo krásne pozorovať ich. Boli priatelia, ale správali sa k sebe ako keby spolu chodili, Mia bola konečne šťastná. Po toľkých trápeniach od chalanov, si možno konečne našla toho pravého.
Sedela som na stoličke a z diaľky pozorovala ako sa všetci traja rozprávajú, samozrejme ten tretí bol Niall, ktorý na mňa občas zazrel, ale ani raz ku mne neprehovoril, potom som si spomenula na mamine slová.
„Ak ťa skutočne ľúbi, odpustí ti to.“
„Kiežby.“ Pomyslela som si.
Potom na mňa Mia zamávala nech sa k ním pridám, popravde som vôbec nemala chuť priblížiť sa k Niallovi, ale premohla som sa, vstala zo stoličky a dotackala sa k ním.
„Ahojte.“ Pozdravila som.
Louis sa na mňa šibalsky usmial a potom na celkom nečakane objal.
„Heý, budem žiarliť.“ Ihneď ho odo mňa trhala preč.
„Neboj sa, nemala by som o neho aj tak záujem.“ Snažím sa žartovať, aj keď mi to veľmi nejde.
„Jasné, Niall počuješ?“ Zarýpne Louis.
Iba sa usmeje, ale na nič mu neodpovedá, no teraz keď sa tak pozriem na Nialla, niečo sa vo mne prebudí. Túžba objať ho, pobozkať, byť v jeho náručí, ale viem, že si to teraz nemôžem dovoliť. 
Začal ma priťahovať, ako skutočný chalan, už nie ako iba môj kamarát, žeby sa to vo mne všetko konečne prebudilo?
„Nad čím rozmýšľaš?“ Šermuje mi pred očami Mia.
„Však sa pozerá na neho celý čas.“ Hovorí Louis.
„Len som sa nad niečim zamyslela.“ Snažím sa zahovárať.
„A to ti máme uveriť?“ Smeje sa zo mňa Louis.
„Nemusíš, ale môžeš.“ Odvrknem mu.
„Povedal som niečo zlé?“ Otáča sa Louis k Mii a šepká jej do ucha, tak aby som to nepočula.
Cítim sa tam tak trošku trápne, ale som konečne šťastná, pretože sa vo mne otvorilo niečo k čomu som hľadala kľúč, cítim, že som to konečne našla, len aby mi to všetko vyšlo .. 
„Asi už pôjdeme .. deti.“ Vyrušila nás Maura.
„Deti?“ Ešte raz som po nej zopakovala.
„Veď, budete moje deti.“ Povedala a z jednej strany objala mňa a z druhej strany objala Nialla.
„Tak krásna rodinka.“ Zaplietol sa do toho Louis.
„Keby sa znovu uvidíme?“ Počula som ako hovorí Louis Mii.
„Ja neviem ..“ Cítila som z jej hlasu sklamanie, musela som to nejako zaraziť, tak som sa rozhodla pre rázna zákrok.
„Louis, pozývam ťa na svadbu, takže sa vidíte na svadbe.“ Vytrhla som sa Maure z náručia a pristúpila k ním dvom.
„Čože, čo vážne?“ Bol z toho šokovaný.
„Áno, áno .. chcem ťa tam vidieť, určite tam nemôžeš chýbať.“
„Ďakujem.“ Pozorovala som ako Mia šepká, tak aby to nikto nevidel, iba som na ňu mrkla jedným očkom a pobrala sa hľadať ocka, lebo onedlho sme mali letieť.

Zo zhonu s batožinou a z toho, kde kto vlastne sedí som celkom zabudla nato, že o malú chvíľu bude vzlietať lietadlo.
Rozlúčila sa s ockom a Maurou, ktorí sedeli vedľa seba a hľadala číslo sedadla, na ktorom som mala sedieť ja s Miou.
Keď som však našla to správne sedadlo, vedľa mňa nesedela Mia, bol tam Niall. Nevedela som či som si to pomýlila alebo, čo no začala som hľadať Miu, aby si to so mnou prehodila.
Nakoniec som sa dozvedela, že to Mia urobila kvôli mne a sadla si na jeho miesto aby sme mohli s Niallom sedieť spolu. 
„Môžem ísť k oknu?“ Opýtala som sa ho.
„Ale jasné.“ Celkom prívetovo mi odpovedal a presadol si na druhé sedadlo.
Keď som sa konečne usadila, pozrela som sa na Miu, ktorá sedela oproti, usmievala sa od ucha k uchu ak keď sedela pri starom dedkovi, a mrkla na mňa jedným okom, pričom prstami naznačovala srdce, iba som pokrútila hlavou a snažila sa uvoľniť.
„Dúfam, že sa zase nepohádame.“ Prehovoril konečne Niall.
„To ty si si naschvál vymenil sedadlá?“ Pýtam sa ho.
„Nie, nie. To bol jej nápad.“ Zasmial sa, mrkol na mňa, oprel si hlavu a nakoniec zatvoril oči, ja som urobila presne to isté.
„No zbohom.“ Povzdychla som si nahlas, až tak, že to určite počul.
„Už sa nehádajme.“ Povedal a chytil ma za ruku.

Aaa tu máte predčasne ďalšiu časť :-3