Boy from the past (Niall Horan) I. séria

26. Chapter

Vyhŕkla som zo seba všetko čo mal vedieť už dávno ,. Pozrela som sa na neho a čakala na jeho reákciu, ale iba celý skamenel pozeral na mňa a z jednej strany na druhú krútil hlavou.

"Tomu neverím, neverím, že sa ma ľúbila .." Povedal neveriacky a pozrel na mňa spím pohľadom.

-Počkať on vážne povedal "ľúbila"? V minulom čase, však ja ho ľúbim stále len či mu to mám teraz povedať.

"Ľúbila a stále ľúbim, nejako sa mi nechce zabudnúť na naše spoločné chvíle, myslím že ich bolo veľa ale zase to naše priateľstvo ,. nechcem ho pokaziť." Povedala som mu to! Musela som, nevydržím dlhšie v takom klamstve! Dám svoje city najavo a nech to pochopí ako chce aspoň budem poznať jeho odpoveď a nebudem zbytočne čakať na to, že by sme snáď raz mohli byť spolu. Zase stíchol a premýšľal, boli to hrozné momenty, ráno by som ani zďaleka nepovedala, že by sa stalo práve toto.

"Vieš prečo som sem prišiel?" Opýtal sa ma.

"No aby sme si to vysvetlili" Odpovedám.

"A vieš čo som pochopil?" A zdvihol jeden kútik úst, bolo to také zlaté, dúfala som, že po tom príde konečne niejaká dobrá správa.

"Neviem." Hovorím s úplne roztraseným hlasom. Chytil ma za ruku a pevne mi ju stisol.

"Že ty si tá, pre ktorú spievam, pre ktorú píšem piesne, pre ktorú sa usmieval ale aj plačem, záleži mi na tebe rovnako tak ako tebe na mne, si úžastná už len tým že proste SI." Slová, ktoré sa mi asi navždy vryjú do môjho srdca, povedal to tak krásne so všetkým.

"Vážne?" Pýtam sa ho a vzápätí ho aj objímam.

"Áno, lenže ako vieš nebude to teraz také jednoduché, chalani ma pustili do Londýna len na skok, zajtra odchádzam do Mullingardu kde budem pár dni pri mame a tak odchádzame do Canady na turné ale neboj sa, bude to len pár týždňov do začiatku prázdnin som doma." Povedal mi po tom čo som sa ho opýtala "Čo ďalej."

"Vydržali sme 2 roky, mesiac hádam dáme, budem na teba čakať veď vieš, že som tu bola a budem vždy pre teba." Poriadne som ho objala na rozlúčku a na ličko mu vtisla jeden maličký bozk, cítila som ako sa začervenal. 

"Nie, sme tu jeden pre druhého, už navždy, dobre?"

"Navždy." Zopakovala som po ňom a sledovala ako sa mi vzdiaľuje až kým nenastúpil do auta a posledné čo bolo mi zakýval.

Konečne som ho mala pri sebe a už zase odchádza, aspoň viem, že to spolu skúsime. Sme priatelia, dobrí pritelia či najlepší? Teraz neviem, no dúfam, že raz budeme aj niečo viac veď tato narýchlo sa ani nič nedá, zbožňujem to ako sme sa bavili o detských časoch, o škôlke od malička nás to proste ťahalo k sebe a preto si hovorím.

"Som silná, mesiac to tu vydržím, škola nie je ťažká, Londýn je určite super a tak ma bude čakať Niall no nie je to super?" Rozprávam sa sama so sebou zatiaľ čo sa pokúšam zistiť koľko je hodín. Pozerám na mobil a zisťujem, že mám 3 zmeškané hovory od Belly, asi ma zháňala na tú párty, ale ani trochu neľutujem, že som tam nešla, určite bude ďalších milión príležitostí k tomu aby som zase niekam išla jednak aj tak by som tam určite dlho nebola, veď zajtra je škola.

23:14 Rozhodujem sa či tam ešte predsa nezavítam, ale nemám už ani chuť tam ísť, radšej si ľahnem do postele a konečne nebudem premýšľať o tom ako odtiaľto vypadnem ale ako to tu zvládnem. 

...

Vchádzam do kuchyne, že si dám ešte niečo pod zub lebo som poriadne vyhladla, v dome už bolo ticho všetci už zrejme spali, lenže toľko čo otvorím chladničku cítim pohľad zo zadu. Otáčam sa s pocitom, že je to zlodej.

"Robin! Ako som sa zľakla, čo nespíš?" Pýtam sa ho a sadám si k nemu za stôl s pohárom mlieka, kedže som nič iné nenašla.

"Nemôžem spať ,." Odpovedá bez nálady, teda ani sa mu nečudujem, že je taký ale tak zdá sa mi, že ho niečo trápi.

"Robin, vážne ti nič nie je? Som tvoja Alls, tvoja sestra mne môžeš povedať všetko, neboj sa ostane to len medzi nami dvoma." Usmievam sa na neho a čakám, že mi všetko vyklopí.

"Hovoril som s Joshom á .." Zasekol sa.

"A čo ?" Pritakávam mu.

"Hovoril, že si chce vziať mamu, ale že to má byť ako prekvapenie, prosil ma či mu s tým nepomôžem .." Oznamuje mi vec, ktorá ho zrejme trápila, ale jednému nerozumiem prečo ho to trápi, veď s Joshom v podstate žije od malička.

"Viem o tom, aj mnee to oznámil nebola som z toho dva krát nadšená, ale prečo ťa to trápi snáď nemáš rád Josha?" Pýtam sa ho a čakám, že prikývne ale sklamem sa.

"Mám ho rád, ale ja neviem nemám z toho dobrý pocit, aj keď by mamka bola určite veľmi šťastná ,." Smutne hovorí.

"Robin, neboj sa ja Josha nemám veľmi rada, ale chcem aby mama bola šťastná a keď je šťastná s ním ... no čo narobím svadba bude, spoloče pripravíme tu najkrajšiu dobre? Pomôžem ti, vieš na 12 ročného chalana si strašne rozumný .."

"Ale prestaň, o pár mesiacov budem mať už trinásť.." Smeje sa.

"To nevadí, tak sme dohodnutí? Poviem o tom Joshovi?" Navrhujem. Dvíha obočie a pozerá na mňa.

"Ty?" 

"No jasné, však sa už nevyhnem tomu, aj tak bude môj nevlastný otec." Srandujem a zároveň sa snažím prijať tento fakt.

"Povieme mu to spoločne." Hovorí a konečne sa usmieva.

"Sme najlepší súrodenci, neboj sa všetko bude dobré, len na to treba trochu času."

Odchádzame z kuchyne a ja si konečne líham do postele a začínam snívať,..