Boy from the past (Niall Horan) I. séria

93. Chapter

„Nezaslúžim si tvoju lásku .. radšej buď sama ako s niekým ako som ja, iba ti ubližujem ..“ Počula som posledné úryvky z filmu, ktorý som práve teraz pozerala. Domov som prišla už veľmi neskoro, no ísť spať som nemala vôbec v pláne. Konečne som si po dlhej dobe chcela vyložiť nohy na gauč a zapnúť si romantický film, pri skoro by som zaspala. Teraz sa mi to konečne podarilo. V dome už všetci spali, boli unavený z dnešného dňa a z časti sa pripravovali už na ten, ktorý príde. Možno sa to nezdá, ale práve zajtra sa ešte len skutočné šialenstvo začne. Neviem si vôbec predstaviť ako budeme všetci pokope. Nemala som čas nad tým ešte rozmýšľať a tak som s hlavou opretou o vankúš zaspala pri televízore.
„Mám ju zobudiť ?“ Prebudila som sa na ockov šepot, no zatiaľ som neotvorila oči.
„Prišla v noci, a hneď ako si ľahla, zaspala tu.“ Hovorí mu babka.
„Nechcem ju budiť, veď na Robina môže počkať aj doma.“ Potom počujem ako si ocko vyberá kľúče od auta, zo zásuvky.
„Chcem ísť s tebou !“ Skríkne a vyskočím z gauča, pričom sa snažím si upraviť vlasy, ktoré mám celkom strapaté.
„Ty už nespíš ?“ Prekvapene na mňa pozrel.
„Počula som vás, už ideš na letisko ? Počkaj ma, len sa umyjem.“ Rozbehnem sa do kúpeľne a snažím sa čo najrýchlejšie vykonať rannú hygienu.
„Pomaly, nech sa ti nič nestane.“ Upozorňuje ma ocko, no ja to veľmi nevnímam. Rýchlo si do dlaní napustím čistú vodu a snažím sa pretrieť si celú tvár vodou, no namiesto toho celú vody rozlejem do dlážke. Akosi to nevnímam a ešte rýchlejšie si dávam na zubnú kefku pastu, ktorou rýchlo pretieram zuby v ústach.
„Počkaj, už idem.“ Kričím na ocka a snažím sa vypláchnuť si ústa od zubnej pasty.?
„Ešte si musím utrieť tvár.“ Napadne ma táto myšlienka a tak sa snažím nájsť v celej kúpeľni aspoň jeden uterák. Môj zrak upriem presne na vešiak kde máme uteráky, ten je ale na opačnej strane. Takže sa musím pohnúť od umývadla, len čo spravím jeden prudký pohyb skĺznem sa na kaluži vody, ktorú som neutrela. Z kúpeľne sa zrazu ozve môj pochabý výkrik, ktorý prilákal babku.
„Čo sa tu stalo ?“ Otvorila dvere a pozrela sa na dlážku kde som ležala.
„Šmykla som sa na vode, to nič nie je.“ Hovorím a ukážkovo sa pokúšam vstať, tak aby si nemyslela, že ma niečo bolí. No pravda bola iná, celý členok som mala ako v ohni, strašne ma to bolelo, no nemohla som ani muknúť, inak by ma ocko nevzal na letisko, kam som chcela ísť silou mocou.
Celá otrasená z pádu som vstala a pokúšala sa odcupkať do obývačky k ockovi.
„Môžeme ísť.“ Oznamujem mu.
„Čo máš s nohou ?“ 
„Len som si ju udrela, to prejde.“ Zahováram zatiaľ čo si snažím na boľavú nohy obuť topánku.
„Auu.“ Zastonám. „Veľmi to bolí ? Odveziem ťa do nemocnice ak bude treba.“ Stará sa o mňa ocko.
„Naozaj to nič nie je.“ Uisťujem ho. „Chcem ísť rovno na letisko, to je všetko.“ Precedím cez zuby, a vo vnútri sa snažím potlačiť obrovskú bolesť.
„Ešte niečo vezmem z garáže, budem ťa vonku čakať.“ Otvorí dvere a vzápätí ich hneď zatvorí.
Nevydržím tu bolesť a tak si sadnem na nízky obuvník, ktorý máme v predsieni a odhrniem si kúsok z ponožky, keď si všimnem, že v dolnej oblasti to mám celé začervenaná, a opuchnuté.
„Musela si sa tak ponáhľať ! Nevidíš si ani pod nos !“ Nadávala som na seba, no dobre som vedela, že už ť to nezmením. Idem na letisko aj keby mi mala odpadnúť noha, keď to vedelo napuchnúť tak to aj odpuchne, žiadna veda ! Pomyslela som si a naspäť si upravila ponožku a vybrala sa skackajúcim krokom k autu.
„Naozaj bude tá noha v poriadku ?“
„Áno bude, žiadna veda. Som nešikovná tak so mnou spadlo.“ Hovorím a sledujem cestu na letisko do Dublinu, v tom momente som si spomenula nato, ako som tam ešte len predvčerom bola sama s Niallom a aké nádherné prekvapenie mi pripravil.
„Prečo si mi nepovedal, že priletia tak zavčasu ?“ 
„Asi som na to zabudol, a večer si prišla veľmi neskoro, už som spal.“
„Vlastne, príde iba Josh, mama, Kate a Robin, však ?“
„Áno, prečo ?“ „Kde sa všetci pomestia ?“ Nešlo mi do hlavy.
„Allys, ešte včera som volal s tvojou mamou a pýtal sa jej ako to majú s odvozom. Povedala mi, že po nich príde taxík a pôjdu do hotela, neskôr sa u nás zastavia.“
„Takže ak to správne chápem, idem iba po Robina ?“
„Áno, ideme si ho zobrať domov !“ skríkol s nadšením v hlase.
„Oci, môžem sa ťa na niečo opýtať ?“
„Pýtaj sa.“ „Keď príde Robin domov, čo myslíš ako to bude všetko vnímať ? Nikdy ti nepovedal prečo zmenil názor a chcel odísť od mami ?“
„Aj ja som nad tým už pár krát premýšľal, no ani on ani nikto iný mi dôvod jeho odchodu nepovedal, tak možno to je tým čo sa mu stalo v škole .. a ak by to nespravil on, určite by som sa dožadoval opatery na súde ja.“
„Nebojíš sa toho, ako to všetko vezme ? Tú zmenu prostredia a ľudí ?“
„Allyson, nebojím sa .. Mullingard je oveľa menší ako Londýn a myslím si, že tu aj iný ľudia, pevne verím, že si tu zvykne a všetko bude znovu super .. tak ako kedysi.“
„Nič, nebude také ako kedysi ..“ Odfúkla som si a pozrela som von na cestu.
„Máš pravdu, no s Maurou po mojom boku bude určite všetko oveľa krajšie, k tomu sa vráti Robin a budem mať aj teba. Budem konečne šťastný, ..“
„Ja viem, a prajem ti to, ocko.“
..
Lietadlo malo menšie meškanie, no keď som uvidela ako Robin kráča s kuframi oproti mne, rozbehla som sa aj s boľavou nohou poriadne ho vystískať. 
„Konečne si doma.“ Hovorím a hodím sa mu okolo krku, potom ho stískam najmenej 5 minút.
„Aj ja ťa rád vidím, ale to ba stačilo.“ Odtrhol sa odo mňa a kráčal k ockovi. Potom mi neostával nič iné ako privítať ostatných.
„Ahoj Josh.“ Povedala som, no nejako zvlášť som na objatím ani nerozmýšľala, zvykla som si na to, že bude môj nevlastný otec, ale môj postoj to k nemu nezmení. Mama bola už iný prípad, v Londýne sme si všetko vyjasnili, a ja som pochopila, že môžem mať aj milión nevlastných mám, žiadna nebude ku mne cítiť to čo ona.
„Mama, som rada že ťa vidím.“ Silno som ju objala.
„Tá voňavka je moja, však ?“ Ihneď som si všimla.
„Tú svoju si si zabudla u nás.“ Usmiala sa a pohladkala ma po líci. Potom mi padol zrak na Kate, ktorá bola nezvyčajne ticho, až som si ju skoro nevšimla. Môj odpor k nej bol v Londýne veľký, síce som ju tam zažila len pár dní, no aj za tak krátky čas som si stihla všimnúť aké je to rozmaznané decko, no aj napriek tomu som ju tiež objala a snažila sa ju rozosmiať.
..
Keď sme nasadli do auta, už aj s Robinom ocko sa ma zase opýtal na moju nohu, ktorá ma popravde ani trochu neprestala bolieť.
„Allyson !“ Zdvihol hlas. „Neklam mi, že to nič nie je ! Pozri sa aké to je napuchnuté, neverím, že ťa to nebolí.“
„Bolí ma to, ale chcela som ísť na letisko, nemohla som si pomôcť.“
„Teraz budem musieť utekať do nemocnice, lebo letisko ti je prednejšie ako tvoje zdravie ! Nikdy sa nezmeníš.“ Zúril ocko, ktorý mal však pravdu, nikto a nič by ma neoddelilo od predstavy, že sa stretnem s Robinom, v tomto prípade ani moja noha, ktorá na tom nebola vôbec dobre. 

Prepáčte, že časť je tak neskoro, ale nebola som doma :-) Trošku som si užívala posledne týždne prázdnin u kamošky na prázdninách :-)