Boy from the past (Niall Horan) I. séria

89. Chapter

„Už ma vážne hneváš, kam to ideme ?“ 

„Ideme sa najesť, veď som ti to hovoril.“ Tajomne sa na mňa usmial.

„To určite.“ Zopnem ruky a tvárim sa, že sa hnevám.

„Ale nie do reštaurácie.“ Prudko odbočil kdesi doľava.

„Mám sa báť?“

„Neboj sa, naozaj.“ Upokojil ma.

Cez centrum mesta sme prešli celkom rýchlo, no tam kde sme sa dostali som ešte nikdy nebola. O tom mieste sa písalo všade, bolo to jedno z najkrajších miest v Dubline, keď nie v celkom Írsku. Po prvý krát som stála v parku pred Dublin Castle, bol to nádherný zámok, ktorý som tajne túžila aspoň raz v živote vidieť.

„Ďakujem, že si ma sem vzal, no mali by sme sa už niekde najesť, lebo som skutočne veľmi hladná.“

„Áno, ideme sa najesť.“ Odopol si pás, vybral kľúče a otvoril dvere. Nechápala som o čo mu ide.

Vystúpila som aj ja v nádeji, že mi to všetko vysvetlí.

„Bolo to veľmi pekné prekvapenie, no snáď by sme už išli.“ Hovorím.

„Prekvapenie? To ťa ešte len čaká.“ Chytil ma za ruku a spolu sme kráčali pred vchod do tohto nádherného zámku, kde stál istý muž.

Niall ma poprosil aby som sa trošku poobzerala po okolí zatiaľ čo si on s tým mužom niečo vybavovali. Potom ku mne pribehol a povedal, že môžeme ísť dnu, čo ma dosť prekvapilo. Nevedela som, že sa dá dostať do tohto zámku a k tomu ešte aj bez nejakého dozorcu alebo tak.

Všetko mi bolo viac ako čudné, no nič som nehovorila len tajne obdivovala interiér zámku a kochala sa výhľadom z okna.

„Vidíš ?“ Hovorím Niallovi.

„Dublin je nádherný, však ?“

„Nebyť teba, tak by som v tu nebola.“ Potom mi zaškvŕkalo v bruchu, bolo to dosť počuť, keďže izba bola skôr prázdna a steny boli vysoké.

„Už si hladná, však ?“ Roztomilo sa ma opýtal Niall.

„Viac ako trošku.“

„No a teraz príde to, čo som si pre teba pripravil.“ Zhlboka sa nadýchol a ja som zneistela.

Do dlaní mi podal kľúč, ktorý mal otvoriť mohutné dvere, ktoré boli pred nami.

Neisto som k ním pristúpila a vložila kľúčik do zámku.

„Otoč ním.“ Povzbudzoval ma.

Tak som s ním otočila a pomaličky otvorila dvere, keď na mi naskytol pohľad ako z rozprávky.

Stála som v miestnosti, ktorá mala interiér celkom zariadený, obrovské okná lemovali hodvábne záclony až po zem. V strede miestnosti bol stôl, na ktorom bola položená kytica modrých ruží, tých ktoré som zbožňovala a trošku na bok od nich boli zapálené sviečky. Pri stole boli dve stoličky, tiež krásne upravené a barokovom štýle, no čo ma prekvapilo najviac na stole bolo prestreté pre oboch, ihneď som sa otočila k Niallovi, ktorý za mnou však nebol.

„Niall?“ Vykríkla som a ozvena to roznášala do ďalších miestností. No jeho však nikde nebolo.

Z nejakého dôvodu mi potom niekto priložil dlane k očiam a zakryl mi ich natoľko, že som nič nevidela.