Boy from the past (Niall Horan) I. séria

67. Chapter

Nevydržala som to, tak som svoju ruku ihneď odtiahla, naspäť si vybrala iPod a začala počúvať pesničky.

„Požičiaš mi jedno?“ Opýtal sa ma po tom ako naše lietadlo vzlietlo.

„Neviem, či sa ti pesničky budú páčiť.“

„To nevadí, stále lepšie ako len tak pozerať do blba, aspoň si rozptílim myseľ.“

„Tak, tu máš.“ Podala som mu jedno, a začala hľadať v mobile niečo čo by sa mu mohlo páčiť.

„Neprepínaj, veď ti hovorím, že mne to nevadí, aspoň sa dozviem čo vlastne počúvaš.“

„Z každého rožka troška.“ Odpoviem mu, zablokujem si mobil, zavriem oči a len tak premýšľam nad pesničkou, ktorá mi momentálne hrá v ušiach.

NIALL

Sedel som vedľa nej a spolu počúvali pesničky, ktoré boli trošku odlišné od tých, ktoré počúvam ja, ale zbožňoval som ich, pretože ich zbožňovala aj ona.

Mia mi urobila veľkú láskavosť, keď mi dovolila aby som s Allys mohol sedieť, takto sme sa k sebe ešte nikdy nesprávali, výnimočne sme sa nehádali a ani nerozprávali, len sme počúvali pesničky, potom som pochopil o čo všetko som prichádzal. Možno mala pravdu, možno je nám súdené byť iba kamaráti, ale čo ja viem? Vždy keď sa pozriem do jej modrých očí, vidím nádej, vždy keď sa usmeje topím sa v jej jamkách pri líčkach. Je iná ako ostatné, a je vlastne takmer jediná baba, ktorej dôverujem okrem mojej mami samozrejme. Ale ako si ju získam naspäť? Žiadným nútením, len tak aby nám to klaplo?

Celou cestou som premýšľal, napádali ma rôzne myšlienky, samá romantika. Nudné. Hovoril som si.

Chce to niečo iné, niečo čoho sa nebude báť ani ona ani ja, potom sa mi v hlave preblesol ten najlepší nápad aký ma len mohol napadnúť.

Keď sa vrátime do Írska, ostávajú do svadby ešte 2 týždne, takže máme kopu času len pre seba.

Rozhodol som sa, že všetko vrátim na začiatok, tak ako sme to mali spraviť už dávno, začneme od nášho detstva, veď presne práve tam sme obaja uviazli. 

Hneď keď sa vrátime jej navrhnem aby sme boli priatelia a aby sme sa nehádali, dúfam, že tento risk ma nebude stáť zase veľa, nechcem ju totiž stratiť, neviem s kým by som sa potom rozprával o blbostiach až do neskorého rána, neviem kto by ma vypočul, kto by mi poradil. Ona bola také svetielko v mojom živote, nemal som jej hovoriť, že to, že sme boli spolu bol omyl, ešte stále som presvedčený o opaku. O tom, že my dvaja k sebe patríme, len hľadáme tú správnu cestu.

Rozmýšľal som o všetkom, čo by sme mohli spoločne v Mullingarde podniknúť, bolo tam toho teda dosť veľa, takže už som sa nevedel dočkať, kedy jej to navrhnem.

Pred pristátim, som ju však musel zobudiť, lebo ako som si všimol stihla zaspať, bola ako šípková ruženka, vôbec sa mi ju nechcelo budiť.

„Spí?“ Hovorí mi Mia.

„Hey.“

„Zobuď ju, nie?“

„Veď sa na to už chystám.“ Odvrkol som, a aj keď nechcene, rukou som jej prešiel po tvári a ona ihneď otvorila oči.

„Čo sa deje?“ 

„Budeme pristávať, tak som ťa zobudil.“

Pomaličky sa prebrala, pretiahla rukami, nohami, pozrela von oknom a neodtržite sa ním pozerala až takmer do pristátia.

„Konečne doma.“ Povedala, keď sme pristali na letisku v Dubline.

„Ešte nie sme doma.“ Poznamenal som.