Boy from the past (Niall Horan) I. séria

58. Chapter

„-Hey, vstávaj!“ Skočil mi niekto do izby. Bolo mi jedno kto to je, mala som chuť ho zabiť.

„-Komu zruším život?“ Hovorila som ešte so zatvorenými očami.

„- Mňa by si nikdy nezabila.“ Prehovorila ku mne Mia.

„- To ešte neviem na 100%.“ 

„- Hovor si čo chceš, neurazíš ma.“ Smiala sa a ťahala ma za ruku von z postele.

„- Prosím ešte 5 minúť.“ Prosíkala som.

„- Tak to určite, konečne sme spolu a ty chceš spať, mám odletieť zase do Írska?“

„- Nie prosím, už vstávam.“ Donútila ma sa prezliecť, umyť a naraňajkovať sa.

Včerajšok bol dokonalý, najlepšie narodeniny aké som si ani nikdy nepredstavovala.

Zbožňujem svoju rodinu, aj keď je aká je .. Nevymenila by som ich za nič na svete.

„ -Hey Melinda kam sa chystáš.“ Skríkla po nej Mia.

„-Do marketu slečna.“ 

„-Počula si, ona mi povedala slečna.“ Smiala sa Mia na plne ústa.

„-To je nič, mne povedala, že som pani.“ Hovorím jej.

„-Poď ma zabiť, toto je taká sranda.“ 

Smiala som sa, konečne som sa smiala úprimne od srdca aj od brucha, až tak, že mi tiekli slzy.

„-Je to ďaleko.“ Ďalej sa jej pýta Mia.

„-Len za rohom.“ Melinda na ňu už neberie príliš veľkú dôležitosť.

„- My s Allys tam pôjdeme.“ Navrhuje.

„- Nie, nie ja tam nepôjdem.“ Spomenula som si, že práve tam ma prepadli a ..

„- Veď bude sranda.“ Prosíkala ma.

„-Ani náhodou.“

Dohadovali sme sa ako malé v kuchyni zatiaľ čo Melinda si na ten nákup išla radšej sama.

„-Allyson?“ Kričal na mňa niekto.

„- Už sklapni.“ Povedala som Mii zo srandy, tvárila sa akože sa urazila ale vedela som, že to iba hrala.

„-Áno?“ odpovedám neznámemu hlasu.

„-Kde si?“ Ozýva sa mi hlas.

„- V kuchyni predsa.“ 

Z neznámeho hlasu sa vykľula moja mama, cítila som sklamanie dúfala som, že to bude ..

„- Aha to je cililing.“ Pukala od smiechu Mia.

„- Čože?“ Nechápala mama.

„- Ale nič, ona ešte žije vo svojom svete.“ Hovorím.

„- Volali mi z polície.“ Oznámila mi mama.

„- Ahha, .. a čo je nové?“ Zaujímam sa.

„- Povedali mi, že tých ľudí už zadržali a že sú na ich stanici, Allyson potrebujú ťa vypočuť aby zaistili dôkazy a tak, hneď teraz.“ 

Ostala som ako obarená, nečakala som, že to bude tak skoro, nechcela som sa k tým spomienkam vracať.

„- Poď odveziem ťa tam.“ Volala ma mama.

Rýchlo som sa prezliekla z teplákov a nastúpila do auta.

„-Zvládneš to?“ Pýtala sa ma mama počas cesty.

„-Myslím, že hey.“ Hovorila som hrdinsky.

„-Vieš, že s tebou už ísť nemôžem.“

„- Prečo?“

„- Lebo od včerajška si plnoletá, zodpovedáš sama za seba.“

Do riti! Pomyslela som si, teraz som sa už tak hrdinsky necítila.

Toľko, čo sme prišli na stanicu ihneď ma prijali a začali vypočúvať.

Musela som im povedať všetko o tom čo sa mi stalo, ako sme utiekli, bolo to hrozné. Zdalo sa mi to, akoby som to prežívala odznova, bolo to hrozné. 2 hodiny vypočúvania ma dosť vyčerpali ale čo prišlo na koniec ma zabilo.

„A ešte jedna vec.“ Hovoria mi.

„Sú tu, musíte nám potvrdiť či sú to naozaj tí ľudia, o ktorých hovoríte.“

Nerada som súhlasila, ale musela som.

Policajt ma viedol do policajnej cely priamo na stanici.

Keď otvoril dvere do miestnosti, v ktorej bola cela neisto som zastavila. 

„Je to len minúta.“ Prehovárali ma.

Nemúže to byť nič ťažké, povedala som si a premohla sa.

„Sú to oni?“ Ukázal na ich celu strážnik.

Odtrhla som zrak od zeme a pozrela sa do cely, na rozdrganej posteli sedeli dvaja postarší ľudia, boli to oni, a zrakom ma išli prebodnúť.

Rýchlo som sa otočila a začala utekať preč.

„Slečna, slečna.“ Kričali za mnou. Vybehla som až pred stanicu.

„Upokojte sa, nič sa nestalo. Dajte nám ešte 10 minút a môžete odísť.“ Zase ma volali dnu.

Znovu som si sadla do kresla kde som sedela, 2 hodiny a podali mi pohár s vodou.

„Takže potvrdzujete, že to sú oni?“

„Áno.“ Odpovedám.

„ďakujeme, takže záznymi budú uložené a všetko je zapísané.“

„- Môžem sa ešte niečo opýtať?“ Hovorím.

„Samozrejme.“

„- Neviete, čo je s Clacie?“ Bola som zvedavá čo s ňou je.

„- Bola vypovedať, ešte pred obedom .. máme informácie, že bola v nemocnici, ako viete odviezli ju ešte v deň keď ste sa vrátili, kde je teraz to nevieme.“ 

Bola som sklamaná, mali sme sa ešte porozprávať a stretnúť sa.

„- A nevedeli by ste mi povedať jej adresu?“

„- To by nemal byť problém.“

Chvíľu som počkala a pán policajt mi dal adresu. Poďakovala som a konečne som sa vyparila z toho hrozného miesta. Rozmýšľala som, čo budem robič. Mama mi povedala, že keď pôjdem domov mám jej zavolať, ale kedže som mala adresu kde býva Clacie, bola viac než isté, že pôjdem tam.

Zavolala som si taxík a šoférovi dala papierik, na ktorom som mala napísanú adresu.

Nepovedal mi ani pol slovo, papierik mi dal naspäť a naštartoval, čo asi znamenalo, že vie kde to je.

Po asi 10 minútach cesty zastavil a vypítal si peniaze.

Zaplatila som a vystúpila z auta. Ocitla som sa na nejakom sídlisku, kde boli samé paneláky, tento okruh Londýna som nepoznala.

Rozhliadla som sa a hľadala adresu, ktorú som mala napísanú na papieriku.

Nevedela som to vôbec nájsť. Vzdávam sa, toto je bludisko.

Našťastie išla okolo jedna pani, ktorej som sa opýtala.

„-Prosím vás, neviete mi povedať ..“

S radosťou mi ukázala kde to je. Vstúpila som, paneláku, ktorý bol starý a dosť ehm .. 

Prešla som na 4 poschodie a zastavila pri dverách, kde by mala pravdepodobne bývať Clacie.

PS: Ľudiáá pozerali ste ten hokej dnes?? či to len ja som do toho taky fanatik? :O :3