Boy from the past (Niall Horan) I. séria

25. Chapter

Pred dverami nikto nebol, teda nieže nikto ale na zemi bola položená kytica ruží s malým odkazom. Ihneď som ju vzala do rúk a prvé čo bolo som si k ním privoňala. Boli to slabúčko modré ruže, naozaj nádherné len netuším koho by mohol napadnúť tak originálny nápad. Otvorila som lístoček a začal čítať.

"Príď do záhrady." To bolo všetko, akoby ten niekto mal už všetko premyslené, ale zvedavosť mi nedala a preto som začala kráčať po chodníku smerom k záhrade za náš dom.

V brušku som cítila motýlikov a nevedomky myslela na Nialla, aj keď by sa mohlo stať, že by to bol Noah. Z diaľky som však videla svetlo pod altánkom, vedľa neho bola rozložená deka a na nej saza nikto nebol, bála som sa že by to mohol byť nejaký žart.

Ruže som položila na deku a sadla som si tam, potichu premýšľala a obzerala sa všade naokolo. Vtom som na deke zbadala ďalší papierik. Rýchlo som ho otvorila a čítala.

"Pozri sa za seba." čože, mám sa pozrieť za seba. Zhlboka som sa nadýchla a otočila som sa dozadu, smerom do altánku. 

"Ahoj, Ally.." Usmialo sa na mňa to zlaté stvorenie.

"Niaal, ty si tu, čo tu robíš.." Vykríkla som a utekala k nemu objať ho.

"Naozaj krásne privítanie, sľúbil som ti, že prídem." Dvakrát klipol viečkami, roztiahol náruč a pomaličky ale zato silno ma objal.

"Dosť, hádam dosť, už stačí!!" Hovoril môj rozum ale ja som ho nepočúvala. Niall mi pripomenul všetko, všetko to čo som opustila.

"Ďakujem za ruže, sú nádherné." Po chvíli som sa odtiahla aj keď jeho vôňa ma strašne vábila. Bol taký aký vždy, modručké očká mu žiarili vo svetle, úsmev žiaril z každej strany čo ma dostávalo do rozpakov. Po tak dlhej dobe byť zasa spolu, že sem prišiel, že mi to odpustil je úžasný.

"Vyberal som ich špeciálne pre teba a mám ti odkázať od Mii, že jej tam strašne chýbaš." Prisadol si ku mne bližšie na lavičke v altánku a pozrel sa mi priamým pohľadom presne do očí.

"Vážne, ako sa má bol si s ňou?" Zámerne som zmenila tému.

"Má sa fajn, ale neprišiel som tu kôli tomu aby som sa rozprával o nej.." Potihu skonštatoval, jasné, že neprišiel kôli Mii ale tak potom prečo? Vŕtalo mi hlavou.

"A prečo?" Opýtala som sa a vzápätí otočila hlavu do zeme. Nastala dlhšia prestávka asi premýšľal o tom čo mi povie, teda ani ja som nemala predstavu čo mu odpoviem. Po chvíli sa vytiahol ruku z vrecka a pomaličky mi ju priložil k brade aby otočil môj pohľad zo zeme priamo na neho. Moje vnútro bolo celkom zmetené, strašne ale strašne ho chcelo objímať ale na druhej strane si myslelo, že je to nesprávne sama neviem prečo.

"Predsa kvôli tomu, čo sa stalo." Povedal a chytil mi ruku, ktorú som mala položenú na stole. Zľakla som sa natoľko, že som ruku ihneď odtiahla, dokonca som vstala z lavičky a išla si sadnúť na deku.

"Čo sa stalo?" Snažila som sa zahovoriť.

Vstal z lavičky a znovu prišiel ku mne.

"Bože Ally, to čo sa stalo tak dávno, to prečo si sa na mňa hnevala a prečo sme sa vlastne tie roky nerozprávali, myslíš, že prečo som ti poslal tú fotku? Vážne mi chýbaš, prečo nemôže byť všetko ako kedysi?" Začal dosť nahlas.

"Vieš prečo nemôže byť všetko ako kedysi, lebo už dávno nie sme malé deti, ktoré sa hrávali na piesku a sľubovali si, že budú navždy priatelia, ty máš svoje sny, si spevák máš istú budúcnosť a ja? Pozri sa na mňa som obyčajné dievča, ktoré len uteká pred problémami a snaží sa aspoň deň neplakať za tým čo stratila .." Povedala som mu so slzami v očiach, snažila som sa ovládať, ale v takéjto chvíli sa emócia vážne nedajú udržať.

"Prečo? Mám ešte jeden sen, od maličky byť šťastný s dievčaťom, ktoré milujem a ty pre mňa rozhodne nie si obyčajná baba, si Ally tá, ktorá sa o mňa bila v škôlke, pamätáš?" Zasmial sa a ja s ním lebo táto spomienka sa mi zdala dosť vtipná.

"Všetko je to pekné, ale čas sa už nedá vrátiť.." Smutne som povedala a po líci sa mi kotúľala slza.

"Neplač, nepristane ti to." Zotrel mi slzu z tváre a nežne ma pohladkal po líci.

"Ale vieš, najlepšie zotrie slzy ten čo ich spôsobil.."

"Viem, že plačeš kvôli mne, ale to ty si mi povedala, že už nie sme kamaráti, neverím, že ti Molly až tak vadila, či som ti niečo spravil?" Vyčítal to sám sebe aj keď som dobre vedela, že vtedy som mu to zamlčala, pre jeho dobro, chcela som aby bol šťastný.

"Ty to nikdy nepochopíš!" 

"Prečo nie, visvetli mi to prosím ťa, ja sa s tebou chcem po dlhej dobe konečne normálne porozprávať, zasmiať sa pospomínať je to také ťažké ?" Naliehal, ale čo mu mám povedať pravdu, čo som k nemu cítila po celý ten čas?

Áno! Áno! to je tvoja príležitosť, ku všetkému sa priznať, nechcela si náhodou toto? šepkalo mi srdce.

"Vieš prečo, prečo som ti to urobila?! Chceš počuť vážne pravdu ?" Opýtala som sa ho.

"Áno, chcem počuť všetko, všetučko, len prosím ťa neklam .." Zosmutnel.

"Dobre, ale prosíim ťa neprerušuj ma." Vedela som, že teraz budem dlhšiu dobu rozprávať práve ja tak aby som niečo náhodou nevynechala. Nadýchla som sa a v hlave si premietala všetko presne tak ako to bolo.

"Vieš, od malička sme boli vlastne spolu, takí skvelí susedia hovorili nám ľudia, a teda, že sme aj boli ! Mala som ťa strašne rada, po tom, čo mi Robina zobrala mama preč a ja som ostala sama s ockom, si bol jediný ktorý mi na tvári vyčaril úsmev, postupom času som ťa ale mala rada, čím ďalej tým viac, preto som sa na teba "bezdôvodne" hnevala, jednoducho vadilo mi, že pri tebe boli iné dievčatá, ale nikdy som ti to nechcela povedať až kým som si tým nebola úplne istá, neskôr po tom večierku u Mii, veď vieš som si uvedomila, že ťa ľúbim, taká malé deti sme vtedy ešte boli,. ale čo prišlo to na mňa, žiaľ keď som sa ti to už snažila povedať začal si chodiť s Molly, vieš ako ma strašne bolelo, keď si ju vždy obdivoval, rozpraval o nej, keď si ju bozkával keď som vás videla spolu a horšie bolo na tom to, že som jej tomu ešte závidela, ale nemohla som ti to urobiť, povedať ti to, nechcela som zničiť naše prieteľstvo no nakoniec to dopadlo tak ako to dopadlo, vyhýbala som sa ti zámerne a dúfala, že časom na teba zabudnem, ale ešte aj teraz ťa mám v hlave ,. Čakala som na teba celý ten čas ale ty si postupoval ďalej a ďalej tak som ti aspoň držala palce,. a teraz vidíš, že sa vidíme sotva po 2 rokoch a každý z nás je predsa len trochu iný ako kedysi .."