Boy from the past (Niall Horan) I. séria

19. Chapter

Pomaličky sa vzdiaľujem z miesta "činu" s chalanom, ktorého meno ani nepoznám, kráčame vedľa seba pomedzi lavičky v parku. Nie je to až tak zložitý scénar, no v mojom vnútry to totálne vrie, nielen z toho, že sa mi ani jeden z rodičov ešte neozvali ale aj preto, že som v Londýne celkom sama.

Už z okraja Hide parku počujem hluk z cesty, ako trúbia autá, vidím tmou zahalené postavy, svetielkujúce hotely, v diaľke Londýnské oko a neznesiteľný hluk z ďalekého okolia. Pri rozume nespraviť nejakú blbosť ma drží len on a to preto, že sa držíme za ruky a sebaisto prechádzame cez prechod pre chodcov. Odchádzame z cesty do uličiek, kde je už poväčší kľud a začíname sa konečne rozprávať.
"Tak, prezradíš mi, prečo si plakal?" Pýtam sa ho.
"Ja ?.. Ja nikdy neplačem." Chce byť silný, no ja mu aj tak z nejakého dôvodu vidím až do vnútra a len čakám kedy mi odpovie na to, na čo už dávno poznám odpoveď. Zrazu mi uhýba zrakom a nechce aby som mu videla do tváre, pochodujeme čím ďalej tým rýchlejšie až ma to prestáva baviť a zprudka zastavujem.
"Kým mi to nepovieš, odtiaľto sa ani nepohnem." Snažím sa vyjednávať.
"Ty si.. Taká zaťatá.." Hovorí so zvyšeným hlasom ale cez neóny svetiel vidím, že mu na tvári žiarí jeho nádherný úsmev. Obzerám sa dookola a hľadám niečo kde by sme si mohli sadnúť.

Ulica je už celkom prázdna a nikde ani žiadnej duše, preto si len tak sadáme na zem a opierame sa o rad domov, ktorý lemuje celou ulicou.

"Pozri sa na mňa lepšie, nepoznáš ma?" Vychádza z neho a tá otázka ma absulótnu zmetie. Obzerám si ho celého aký je veľký no ja vidím len milého chalana, ktorý mi chcel pomôcť,.. nie je na ňom vôbec nič zvláštne. Pozerám sa uprene do jeho očí, ktorých farba je teraz neidetifikovateľná a krútim hlavou, že naozaj neviem.
"Nepoznáš kráľovskú rodinu?" Odpovedá mi znovu otázkou.
"Veď hey, Kate, William, Hary .." Menujem kým ma nezastaví.
"Nie, nie z tej druhej strany.." Hovorí a ja už úplne začínam strácať hlavu.
"Druhej strany?" Pozerám na neho lebo netuším o čom to hovorí.
"Tak fajn, vysvetlím ti to.." Skláňa hlavu, napáda ma, že je to možno nad mojou hlúposťou, ale tak myslím si, že kráľovskú rodinu by som už len mala poznať.. aj keď neviem, čo to má čo spoločné s ním.
"Volám sa Noah Williams a som súčasťou anglickej kráľovskej rodiny z druhej strany .." Vyhltne dôležitú vetu, ktorá ma zaráža. Neviem či sa mám radovať alebo plakať, možno také "šťastie" v živote už nikdy nestretnem. Zo začiatku som si myslela, že mi klame a, že si vymýšľa neskôr mi povedal, že "tá druhá" strana je myslená tak, že je to po Katiinej strane. Tak na mňa vyhŕkol ešte hrozivejšie zistenie.
"Vieš, som jej nevlastný brat.." Pozerám na neho,že čo to hovorí. Ja som nevedela o tom, že má ona súrodenca a nakoniec má ešte aj nevlastného brata .
"Rob si srandu z niekoho iného." Odpovedám mu, vstávam zo zeme a pokračujem v ceste cez ulicu.
"Nerobím, vidíš a preto ma nikto nechápe.." Uteká za mnou a chytá ma za ruku.
"Chcela si to predsa vedieť.." 
"Čo som chcela vedieť?"
"Prečo plačem.." Zrazu sa zastavil a ja spolu s ním, lebo moju ruku stále nepustil.
"Plačeš preto, že tvoja nevlastná sestra je manželka princa Williama, čo už je len na tom hrozné.." Odvraciam sa od neho, lebo nechápem jeho dôvod k plaču, veď s takým postavením si môže dovoliť hocičo, nechápem prečo sa otočil za mnou a teraz mi vypláca aký ma už len on "ťažký" život ..
"Ty to nechápeš, a mimochodom ideš zlou cestou .." 
"Čo do .., dobre, dohodnime sa, odprevaď ma na miesto kam chem ísť a ja sľubujem, že nemuknem o tom, že sme sa stretli .." 
"Vidíš, nikto ma nechápe.." Opiera sa o dom a zvláštnou silou ma priťahuje k sebe.
"Tak už mi povieš, prečo ťa nikto nechápe?" 
"Lebo Kate teraz pozná celý svet a mňa berú ľudia akoby som bol ten jej manžel, pre ňu som stratil svoj život, nemám súkromie a dnes sa so mnou ešte aj rozišla baba, ktorá pre mňa bola asi to jediné čo ma tu držalo ..." Hovorí a vzápäti mu padá z očí slza. Prišlo mi ho strašne ľúto.
"Som tu ja, a tvoj život akoby som nepoznala, pre mňa si jednoducho Noah Williams, ktorého som stretla v parku.." Hovorím mu a zotieram mu slzu z tváre, zrazu počujem zvláštny zvuk, zvuk môjho mobilu. Úplne som zabudla na fotrovcov, možno ma už hľadajú, po tak dlhej dobe.

Otváram si kabelku a vyberám z nej mobil, nebol to žiady zmeškaný hovor, bola ich hŕba, veľka hŕba zmeškaných hovorov, nevšimla som si to, lebo som mala zlú sieť, žiadného operátora,..

Pozerám na to, koľko krát sa mi snažili dovolať a zisťujem neuveriteľné množstvo, 36 krát mi volal ocko a 12 krát Emily, obrovský rozdiel, hovorím si. Takže oni na mňa nezabudli, v duchu kypím šťastím no predstavujem si, že keď ma nájdu to asi nebudem mať dva krát ľahké ..

PS: O Kate a princovi, to pravda nie je, sú to všetko vymyslené veci, tak ako aj celý príbeh preto vás prosím, prehľadajte skutočnosť a venujte sa len príbehu, tak ma to tam napadlo dať, tak dúfam, že sa nápad páčil. :)