Utekám hore schodmi a je mi úplne nanič. Ani som si nemusela lámať hlavu nad mojim rozhodnutím, lebo ocko to rozhodol za mňa..
Už je mi jasné, že všetko sa skončilo. Ale ja na to kašlem, nič mi nebráni začať od znova, ale tento krát už inak, nebudem tá "dobrá" Allyson, ktorá každému vyhovie, nie ! Už ma to nebaví, aj ja si môžem žiť ako tínedžer!
Búcham dverami a so zlosťou vyhadzujem všetky moje veci zo skryne. Celá uplakaná v beznádeji zabúdam na to, že mala ešte prísť Mia. Ocko sa tu pre istotu neukazál, ani by som popravde nemala odvahu pozrieť sa mu do očí.
Niekto zrazu klope na dvere a ihneď vchádza dnu. Sedím na zemi medzi rozhádzanými vecami a pozerám na Miu, ktorá je v údivu.
"Allys, neplač, všetko bude dobré", hovorí. Dvíham ťažkú hlavu od zeme a uprene sa na ňu pozerám.
"Vážne v poriadku?" Vyčítavo hovorím.
"Rozprávala som sa.."
"S tým podrazákom?"
"Čo si to za babu? Vieš koľko ľudí by chcelo ísť do Londýna a nemôže, ty môžeš a nechceš?"
"Nechcem ale musím.."
"Sľubujem ti, že hneď cez prázdniny ťa navštívim, veď preda nemôžem nechať moju mladšiu "sestričku" tak samú, nie?" Jej slová ma síce utešujú ale iba na krátky čas. No má pravdu, veľa ľudí by tam chcelo ísť, no nemôže, ako som premýšľala, možno je to fakt začiatok niečoho nového.
"Tak môžem ťa aspoň objať?" Pýta sa ma. Čudujem sa, že to hovorí práve ona, myslela som si, že to je jej povinnosť v tejto chvíli. Keď už nemám koho tak aspoň ju. Vstávam zo zeme a vrhám sa jej do náručia. Objatie - jediná veľkosť, ktorá sedí všetkým. Určite mi bude veľmi chýbať, ani si neuvedomujem a zajtra tu už o takom čase nebudem, možno už budem v Londýne, keby aspoň nie tak na rýchlo, je to pre mňa ťažké, aj keď ma tu nedrží nič iné ako Mia a ako inak aj Niall..
"Aspoň ti pomôžem sa zbaliť, chcem tu s tebou stráviť posledné chvíle, povedz mi s kým budem teraz blbnúť?" Usmieva sa aj keď jej oči hovoria niečo úplne iné.
Sedíme spolu na posteli a spomínamé na všetky naše "výstrelky".
"Spomínaš ako sme boli prvý deň v škole a ty si učiteľke vyliala na blúzku tu kávu."
"Na to sa nedá zabudnúť, potom na mňa mala celý rok zlé reči, ale aj cez to všetko to bola tá najlepšia učiteľka.." Odpovedám.
"Allyson, môžem vojsť?" Hovorí ocko spoza dverí. Ja som ticho, no Mia hovorí za mňa.
"Vstúpte." Môj pohľad padá znavu do zeme ale ocko to nevníma.
"Allyson, prepáč ale zajtra na obed odchádzame, mala by si sa ísť vyspať bude to náročná cesta."
"Fajn." Odpovedám a pozerám na Miu. Naznačujem jej, že ešte nechcem aby išla preč, veď sú to naše "posledné chvíle".
"Allys, ja už pôjdem, ale zajtra sa tu ešte určite pred obedom zastavím." Lúčime sa silným objatím. Po tom všetkom mi ale poriadne vyhladlo, mám taký hlad, že už ani nevládzem stáť na nohách a k tomu ešte tie moje problémy so srdcom. Je už niečo po dvanástej večer a ja ešte stále blúdim po dome a premýšľam nad tým, ako to bude ďalej.
"Vážne si už nejdeš ľahnúť?" Hovorí mi ocko. Neodpovedám iba poslušne idem do izby a aj keď horko - ťažko navštevujem ríšu mojich snov.
Zobúdzam sa skoro ráno na hluk u susedov. Nechce sa mi vstávať z postele ale ten hluk ma k tomu prinúti. Stojím pred oknom a pozerám z neho smerom k našej susedke Maure, pred ich domom stojí plno ľudí a majú foťáky, kričia a jeden cez druhého sa predierajú bližšie k ich bráne kde stoja dvaja veľkí muži a všetko to tam kontrólujú. Mračím sa a pokúšam sa prísť na to prečo to všetko. Chcem vidieť viac no z tohto pohľadu sa to nedá a preto prechádzam do druhej izby, ktorá mala patriť môjmu bračekovi. Výhľad sa mi vybaví na celý ich dvor. Lepšie sa zapozerám a zisťujem, že tam sú aspoň 4 autá, na jednom z nich je napísané. "One Direction". Spomínam a zisťujem, že mi tento názov niečo hovorí. Počkať nevolá sa takto náhodou tá skupina čo tam spieva Niall? Nevedela som to presne lebo pre moje dobro som sa už dávnejšie rozhodla, že nebudem počúvať nič s čím ma čo Niall spoločné, ale to potom znamená..
"Že je tu Niall!!" kričím z okna ako posadnutá, neviem či sa mám radovať alebo plakať. Trasú sa mi kolená len pri pomyslení na to, že ho uvidím. I keď je dosť nepravdepodobné, že by som sa k ním domov dostala, nemám za potrebné dostať sa na titulku nejakého časopisu.
Počujem však čudné zvuky z dola. Myslím si, že je to ocko preto tomu nevenujem veľkú pozornosť až kým nepočujem tých hlasov viac. Možno ich tam je viac, ale s kým by ocko bol. V pyžame kráčam dole schodmi a potichu sa vkrádam do obývačky tak aby ma nikto nevidel. Napadlo ma, že sa k nám možno vlúpal niekto z tých, čo stoja tam vonku a bláznia. Zastavím a hádžem sa na zem ku kreslu aby ma nikto nevidel. Načúvam až tak, že skoro nedýcham.
"Myslíš, že nás tu nenájdu?" Hovorí niekto z tych piatich chalanov, ktorí tam boli.
"Nie, nikoho by ani nenapadlo, že by sme mohli byť tu." Odpovedá kučeravý. Vidím ho lebo sa práve teraz pozerám spoza kresla a zisťujem, že je tu aj Niall. Snažím sa zhlboka dýchať, aby som nedospela k srdcovému kolabsu, vážne nepotrebujem aby ma ešte dnes vzala sanitka. Naspäť sa sťahujem k zemi a počúvam ďalej o čom sa bavia.
"Nemyslím si, že to bol dobrý nápad.." Hovorí akýsi jeden, ktorý ma dosť čudný vkus, má traky a vyzerá v tom pruhovanom tričku ako zebra.
"Pochop ma, musím hovoriť s Ally." Hovorí Niall, jediný ktorého meno poznám. Prečo ale už len chce so mnou hovoriť? Nechápem tak počúvam ďalej s nádejou, že sa dozviem niečo viac.
"Ally, to je tá, čo si jej volal a potom si to zrušil?" Smeje sa jeden.
"Hey, viem, že som zbabelec.." Odpovedá. Chcem odísť do mojej izby tak aby ma nikto nevidel ale to sa nedá, lebo práve v tej chvíli sa jeden z nich prechádza po obývačke a mne hrozí "odhalenie". Vzápätí však zase vstupuje do kuchyne odkiaľ by ma už nikto nemal vidieť. Pomaličky sa vytrácam spoza kresla keď práve v tom ako moja nova vstúpila na prvý schod niekto hovorí.
"Pozrite sa, niekto nás našiel, tá fanúšička je až taká dotieravá, že sa sem vlámala!" Hovorí vyčítavo.
Mala by som mu odpovedať :" Kľud som majiteľka damu." No uvedomujem si, že to nie je pravda a preto hovorím.
"Buď ticho, ty, ty jeden "stojí mi vlas"!" Ani neviem ako ma niečo také napadlo. Vtom sa k nemu pridáva ďalší.
"To je už šialené, ako si zistila, že sme tu?!" Pozerám na neho a v šoku sa nepohnem z miesta, no moja odvaha prekračuje všetky hranice a ďalej sa púšťam do ďalšieho z nich.
"Ty "hriva" jedna! Už sklapni!" Vychádza zo mňa a potom len vidím, že sa ten niekto dosť urazí. Pristupuje ku mne a chytá ma za ruku.
"Ty si hovoríš, že si "Directionerka"?" Pozerám na neho, lebo nemám ani tušenia, čo tým myslí. Vtom k nám vchádzajú aj ostatní spolu s Niallom. Cítim v sebe toľkú bolesť a zároveň šťastie. Niall na mňa upiera pohľad a ja cítim ako sa celá trasiem.
"Di, Di čo? Niesom nič z toho, veď ani jedného z vás nepoznám. Ako si dovoľujete vstúpiť na cudzí pozemok? Vypadnite! Ihneď!"
Kričím a chytám do ruky prvé čo som mala na blízu. Skúste si tipnúť, čo to asi tak bolo? Metla! Chytám ju a ako najviac viem mávam ňou a ženiem ich smerom k zadnému vchodu odkiaľ zrejme všetci prišli. Bežia lebo sa asi boja, že im ublížim, ale takým "mažoretkám" sa snáď ublížiť už ani nedá. Možno ich nepoznám tak ako Nialla ale môj hnev ma ovláda natoľko, že sa musim zo seba všetko dostať..
PS: Tak čo hovoríte na toto "stretnutie" Allyson a Nialla? :D
KAMU SEDANG MEMBACA
Boy from the past (Niall Horan) I. séria
Fiksi PenggemarAllyson Blue je obyčajné dievča, ktoré žije spolu s otcom v malom Írskom mestečku Mullingard. Príbeh sa odohráva v čase keď má 17 rokov a ešte nie je pripravená dospieť. V tej najnevhodnejšej chvíli jej však do života vstúpi chalan z jej minulosti...