Boy from the past (Niall Horan) I. séria

14. Chapter

Niall vážne tam stál on, nevedela som čo mám robiť, pretože lietadlo mi o pár minút malo letieť, ale vedela som, že ak ho teraz nevypočujem, ľutovala by som to hádam do konca života. Pozerám sa na ocka, ktorý stojí krok predo mnou a čaká čo spravím.

„No rýchlo.“ Hovorí a hlavou mi ukazuje aby som išla za ním. Neváham a utekám k nemu. Predieram sa cez ľudí a keď som konečne pri ňom zmĺknem a čakám čo je také dôležité, že mi to musí teraz povedať.

„Nikam neleť.“ Hovorí. Aj ja by som to rada zmenila, ale žiaľ takto to malo byť a ja s tým nič nespravím.

„Už sa s tým nič nedá spraviť, tak rýchlo, čo si mi to tak súrne chcel povedať, nemám veľa času.“ Vyhŕknem na neho, aj keď viem, že v takýchto situácia ho to nadmerne stresuje. Ten hluk a ľudia okolo nás to vôbec neuľahčujú.

„Chcel som ti to povedať už doma, ale nestihol som.“ Začal. Čakám a netrpezlivo dupem nohami lebo v rozhlase zaznelo už druhé upozornenie na odlet.

„Strašne mi chýbaš, odpusť mi ak som ti niečo spravil, neviem prečo si sa na mňa hnevala, ak som niečo spravil odpusť mi to, pretože ja až po tom, čo som ťa stratil som si uvedomil, že znamenáš pre mňa oveľa viac ako som si to do vtedy uvedomoval..“ Zachvelo sa mi srdce, lebo takúto dlhú vetu mi nepovedal, fú už celkom dosť dlhú dobu, no jej obsah ma nadmerne potešil.

„Odpúšťam, všetko ti odpúšťam, aj ty odpusť mne, že som sa správal ako korunovaná hlupaňa, aj ty si mi celý ten čas chýbal, strašne..“ Hovorím so slzami v očiach a hádžem sa mu okolo krku. Držím ho tak silno, že ho hádam rozpučím, ale ten pocit si nadmerne užívam lebo viem, že nabližšiu dobu ho tak skoro nezažijem. Posilňuje ma ešte viac keď cítim ako si ma k sebe tlačí a vtláča mi malý letmý bozk na líčko. Moje vnútro v tej chvíli chce kričať : „Áno, konečne.“ Mám čo robiť aby som sa udržala na uzde a nevykričal na celé letisko aká som šťastná.

Je to vôbec prvý bozk, ktorý mi dal. Objímame sa tam tak dlho kým nepríde aj posledné upozornenie a ja vážne už musím ísť. Horko- ťažko sa od neho odťahuje a hovorím mu.

„Verím, že sa zase znovu stretneme..“ Držím jeho tvár v ruke a uprene sa hľadím do jeho očí, dobre vie, že neklamem a nikto z nás teraz ani len netuší čo bude ďalej, ja viem len jedno a to že som mu konečne povedala, to čo som chcela, aj keď nie tým spôsobom, je jednoducho ťažké povedať mu to v mojej situácii, som rada, že je to aspoň tak ako to je..

„Ja prídem za tebou a ty odídeš odo mňa, no je to spravodlivé?“ Pýta sa ma.

„Nie, ale o tom je život.“ Odpovedám a zároveň sa nad tým aj sama zamýšľam, pretože je to pravda.

„Už vážne musím ísť..“ Hovorím a pomaličky sa púšťam jeho ruky. Drží ma pevne ale vzápätí sa aj naše ruky odtrhnú, je to síce len sekunda, ale už teraz mi chýba, chýba mi jeho dotyk jeho pohladenie..

Kráčam smerom k ockovi, ktorý ma čaká pri dverách do lietadla, ale ešte sa posledný krát otáčam a pozerám na Nialla, stojí tam úplne ako bez duše, jediné na čo sa zmohol bolo, že mi ešte zakýval z posledných síl nahodil svoj krásny úsmev. Mám chuť otočiť sa a znovu sa mu vrhnúť do náručia, ale dobre viem, že to urobiť nemôžem, ocko už všetko rozhodol za mňa a ja to musím akceptovať,..

Kývam mu naspäť a tiež nahadzujem úsmev aj keď by som najradšej plakala.

Sedím v lietadle a ešte stále rozmýšľam nad tým, čo sa stalo tam na letisku. Zo srdca mi padol veľký kameň, kameň, ktorý mi tak dlho hrýzol svedomie, je to smiešne ale z toho všetkého si málo čo pamätám, teda pamätám si iba tu jednú vetu, ktorú si opakujem dookola a stále jej neverím. „Strašne mi chýbaš.“ Povedal to tak nádherne, viem, že to bolo úprimné a zo srdca. Keď som sa pozerala do jeho očí bolo v nich vidieť strach, úzkosť a lásku, či to bol len odraz tej mojej? Kto vie, či sa to raz dozviem, možno áno ..

Vystupujem z lietadla a prekvapivo ma víta slniečko, čo som vážne netušila, že sa stane. Svieti tak krásne, že je mi až ľúto, že nemám na sebe tričko ale hrubšiu mikinu už aj ten londýnsky „vzduch“ je iný ako tam u nás, je to proste tak, teraz si na to budem musieť zvykať..

Ocko ťahá za sebou batožinu a cítim sa trošku previnilo, že som mu s tým nepomohla. Zastavuje pri mne lebo mu vyzváňa mobil. Hľadá ho všade po kapsách a keď ho konečne nájde hovorí.

„Áno sme pri východe, vidíš nás?“ Pýta sa niekoho v telefóne a rázom ho vypína. Nechápavo na neho pozerám, lebo vážne netuším kto by nás tak tu v Londýne mohol čakať. Nič nehovorí len stále na niekoho vyzerá cez vchodové dvere. Zrazu začne mávať ako zmyslov zbavený a to je znak toho, že nás tu má vážne niekto čakať. Pozerám sa smerom kam aj on a dych mi vibíja to koho tam vidím..

MAMA! Vážne k nám ide mama. Veselo si kráča na topánkach s podpätkom aspoň 10 centimetrov, šatmi a krásnym kabátikom. Vlasy jej vejú vo vetre a úsmev rozdáva na každú jednú stranu. Keď vstúpi do haly dáva si dole tmavé okuliare a pozerá sa priamo na nás. Pýtam sa sama seba, čo tá tu už len robí. Ocko zase chytá do rúk batožinu a ideme smerom k nej. Ako zvyčajne sa pozdravíme a ten kto nás videl by si nikdy nepomyslel, že sme niekedy boli rodina..

„Ahoj Allyska moja, tak už sa tešíš?“ Pýta sa ma a ja vážne neviem na čo naráža.

„Na čo sa mám tešiť?“ Odpovedám jej znovu otázkou.

„Budeš bývať u nás, nevieš o tom?“ Vyvaľujem oči a myslím si, že žartuje. Myslela som si totiž, že budeme bývať spolu s ockom, vedela som, že to nebude nič extra, možno nejaký menší bytík ale, že budeme bývať u nich? To som fakt nečakala!

„To vážne?“ Pozerám sa na ocka a čakám, že niečo povie.

„Tam kde budem bývať ja sa ty nevmestíš a jednak pri mame sa budeš mať lepšie.“ Hovorí mi.

„Čože?! Ja mám bývať sama bez neho pri mame a zbytku ľudí, ktorých ani skoro nepoznám?!“ Kričím po tom, čo sme vonku na parkovisku a čakáme kedy príde mojej mame odvoz.

„Nehnevaj sa, mama ti všetko vybavila, nebývame od seba ďaleko, môžeš ma chodiť navštevovať..“