Boy from the past (Niall Horan) I. séria

62. Chapter

Pozerala som do neba, počítala hviezdy a len tak rozmýšľala o čom všetkom jem môj život, došlo mi, že je to len jedno veľké trápenie. Možno len predsa nemáme byť s Niallom spolu, každý by videl, že nám to spolu neklape, nedokážeme sa pri sebe odviazať, ani jeden z nás sa necíti pri tom druhom dobre. Nepopieram, že mi bolo lepšie keď som ho pri sebe nemala, ale keď ho aj pri sebe mám trpím oveľa viac, lebo sa stále premáham ho pobozkať a nakoniec to aj tak nespravím, pretože v mojej mysli koluje len jeden príbeh, že ja a Niall dokážeme byť len priatelia, asi to vážne nemá zmysel.

„Konečne som ťa našiel.“ Pribehol ku mne zadýchaný Niall a prisadol si, nič som mu neodpovedala len som nerušene naďalej pozerala do neba a premýšľala.

Po minúte ticha sa ku mne pritúlil a položil si jeho hlavu na moje rameno, to bolo asi jediné zblíženie za dnešný večer. Chvíľu som pridržala jeho hlavu, no potom som sa od neho odsunula a pozrela mu priamo do očí, no nestačila som sa vynadívať. Aj vo svetle neónov som videla, že jeho oči boli červené, viac menej uplakané, bola som si tým viac než istá.

„Neplač, ty za to nemôžeš.“ Jemne som mu prešla končekmi prstov po líci a zaryla sa mu pohľadom priamo do očí, ihneď uhol zrak a začal sa pozerať do neba, neodpovedal mi.

„Jednoducho to obaja nedokážeme.“ Sklonila som zrak do zeme a len tak sa hrala s kamienkom na chodníku.

„Nikdy by som nepovedal, že byť s tebou by bolo ešte ťažšie ako byť bez teba ..“ Odmlčal sa, jeho slova ma zaboleli až niekde pri srdci, ale to čo povedal mi dávalo zmysel, presne toto som cítila aj ja.

„Možno sme sa len príliš ponáhľali ..“ Odpovedám mu.

„Myslel som si, že keď budeme spolu, konečne budeme obaja šťastní, ale ako vidím trápime sa ešte oveľa viac ako pred tým ..“ Hovorí mi a ja zisťujem, že má pravdu. Možno sme sa len uponáhľali, a počúvali sme len hlas srdca, nie hlas rozumu.

„A možno sme len primladí nato, aby sme pochopili o čom je láska.“ Smutne hovorím.

„Ale ja ťa ľúbim !“ Beznádejne vykríkol a konečne sa na mňa pozrel.

„Áno, ale ako kamošku ..“ Pri pomyslení na to čo som teraz povedala mi prešiel až mráz po chrbte, ešte pred pár dňami by som ani nepovedala, že to takto skončí, v hĺbke mojej duše som však cítila, že dnes sa z nás stanú zase iba priatelia.

„Ty cítiš to isté?“ Odpovedal mi otázkou.

„Možno sa navzájom potrebujeme ako priatelia, nie až tak aby sme spolu chodili, je to láska ale len asi tá kamarátska, vieš, vždy keď ťa mám pobozkať mám pred sebou obraz toho keď sme boli ešte deti a hrali sme sa spolu, snažila som sa to už toľko krát potlačiť, ale to sa vážne nedá, a strašne ma to bolí ! Pretože srdce by ťa chcelo, vlastne moje srdce ťa potrebuje, ale rozum si myslí niečo iné ,. A ja to nedokážem ovládať.“ Hovorím mu.

„Takto to nemôžeme ukončiť.“ Obaja sme sa k sebe otočili a chytili sa za ruky.

„Nebude to koniec, teraz keď sme sa konečne udobrili, to bude pre nás začiatok.“ Navzájom sa hráme s prstami, akoby sme súperili.

„Nerob mi to, vieš, že to nezvládnem ..“ Prosil ma žalostným pohľadom.

„A myslíš, že takto sa trápiť, že to zvládneme?“ Pýtam sa ho.

Neodpovedal mi, iba pokrútil hlavou na znak toho že by sme to ozaj obidvaja asi nezvládli.

„Buďme priatelia, veď nikto nám nemôže zakázať to aby sme boli zasa spolu ak to budeme potrebovať, no najpr sa o tom musíme obidvaja dostatočne presvedčiť ..“ 

„Nedovolím ti, aby si ma zase opustila, už som si myslel, že to bude navždy, ako v rozprávke.“

„Ale veď ja ťa neopustím, možno práve to, že sa od seba na čas odlúčime nám pomôže zabudnúť na bariéry z detstva a potom konečne budeme šťastní, veď vieš, že dokonalé vzťahy sú len v rozprávkach, život je o tom aby sme bojovali za to, čo potrebujeme.“

„Tak prečo sa vzdávame našej lásky?!“ Silno ma chytili za ruky a v očiach sa mu objavili slzy.

„Nie, tak to neber, práve naopak, mi bojuje o to aby bola ešte silnejšia.“ Snažím sa o umelý úsmev, aj keď rovnako tak ako ubližujem jemu ubližujem aj sama sebe.

„Takže sa mi snažíš nahovoriť, že si dáme prestávku a keď to všetko pochopíme a prenesieme sa cez to, budeme zasa spolu?“ Hovorí s nádejou v hlase.

„Áno, prese tak. Verím tomu, že budeme zasa spolu, a už nás nič nerozdelí.“ Dávam preč ruky z tých jeho a posledný krát ho silno objímam.

„Tvoje objatia mi budú tak chýbať.“ Hovoril pomedzi to ako sme sa objímali.

„To že sme priatelia, neznamená, že sa nemôžeme objímať, tak už sa usmej, vieš, že máš nádherný úsmev.“

„So strojčekom.“ Poznamenal.

„Nie, nie. So sexy strojčekom.“ Snažila som sa navodiť konečne lepšiu náladu, ako bola tá, pred malou chvíľou.

Potom nás vyrušil jeho mobil, keď ho zháňal Louis.

Hádam pol hodinu ho Niall presviedčal aby po nás nešli ale on si nedal povedať.

Tak sme sa nakoniec napchali do jedného auta, a obidvaja nás spolu s Miou odviezli až pred dvere.

Nastala pre nás chvíľa lúčenia, ani jeden z nás nevedel, čo bude ďalej, keby sa vlastne stretneme, bolo to ťažké, no vždy lepšie ako zotrvať vo vzťahu, ktorý nemal budúcnosť.

Na poľutovanie som ho predsa len ešte raz objala, aj keď som tým najviac ohrozila seba, pretože už teraz som vedela, že v noci sa budem preklínať, ako som mohla opustiť jediného chalana, na ktorom mi najviac záležalo.

„Môžem ešte niečo?“ Milo sa ma opýtal.

„Čo také?“

„Pusu, poslednú .. na líce.“ Chvíľu som váhala, ale pri pohľade na jeho psí pohľad som musela povedať „Áno.“

Keď sme sa spolu s Miou konečne dotrepali do domu, už bolo riadne neskoro, no túžila som vedieť aspoň to, ako sa im spolu darilo.

„Aký bol večer?“ Pýtam sa jej.

„Chceš to vedieť?“ Povedala len tak od veci.

„Jasné hovor!“ Prinútila som ju.

„Dnešný večer bol najlepší na svete, Louis je proste jeden dokonalý Boh, nechápem ako som ho tak dlho mohla prehliadať, rozumiem si s ním viac ako s tebou .. ou vlastne prepáč, s tebou si rozumiem viac, ale nikdy by som nečakala, že nájdem chalana, ktorý je presne ako ja, miluje neporiadok a keď ho má niekto obskakovať, zbožňuje zmrzlinu a je vtipný, chápeš? Celý večer sme sa bavili o tom ako sme sa do teraz nemohli stretnúť, nechápem to, už teraz ho zbožňujem!“ S nadšením na mňa vyhŕkla Mia.

„NO .. tak aspoň niekto mal príjemný večer.“ Hovorím smutne, lebo na mňa doliahla samota, ešte len pár minút po tom, ako Niall odišiel.

„Pohádali ste sa?“ Pýta sa ma.

„Nie, rozišli sme sa ..“ Toľko čo to dopoviem, sa jej hodím okolo krku a rozplačem sa.