Boy from the past (Niall Horan) I. séria

8. Chapter

„Tak už mi to ukáž.“ Zúri Mia a trhá mi z rúk papierik. Civím na ňu ešte z údivu, čo je tam napísané a čakám na jej reákciu.

„Pôjdeš tam?“ Pýta sa ma zatiaľ, čo sa presúvame do učebne. Sama uvažujem nad tým, či tam naozaj pôjdem. Možno je to len ďalšia hra, ktorú na mňa hrá Rebecca, nebolo by to totiž po 1 krát. Minule mi odovzdala odkaz, že ma čaká Lucas v jedálni a ja celá natešená, že mu vynadám, prečo ma volá som namiesto jeho vynadala polovičke učiteľského zboru, však vysvetlilo sa to a jediný kto si to odskákal bola ona, takže ak uvažujem správne, teraz sa mi chce pomstiť a tak ma vyláka na falošné rande ak to tak môžem nazvať a ešte ma aj vysmeje.

„Nie, nepôjdem.“ Odpovedám jej a sadám si na stoličku. Obzerám sa, či v triede nie je náhodou ona aby som jej to pohľadom všetko vysvetlila. Zisťujem však, že práve dejepis nemáme spolu, čo ma v tejto chvíli mrzí.

„Prečo? Veď je to jasné pozvanie na rande.“

Rande, rande. Som si istá, že ak by tento odkaz dostala ona, neváhala by ani sekundu svojho času. Zrazu ma však napadla myšlienka, že čo ak v tom nemá prsty Rebecca, ale je to vážne pozvanie na rande, i keď ten niekto sa mohol aspoň podpísať, čo ma nútilo váhať. V tej najnevhodnejšej chvíli ma však napadla myšlienka na Nialla a mala som v sebe výčitky svedomia i keď vážne neviem prečo.

„Neviem, ešte nad tým porozmýšľam.“ Odpovedám Mii a vzápätí sa stavia celá trieda na pozdrav učiteľovi dejepisu – pánovi Munozovi. Je to starší pán, ale jeho zmysel pre humor zbožňujem. Celú hodinu nám vykladal niečo o gréckych veciach (moc sa tomuto odboru nerozumiem) a tak nám káže zapísať si poznámky. Typická hodina, normálny priebeh až kým ma nezavolá ku katedre.

„Slečna Allys, možete prosím prísť ku mne?“ Pýta sa i keď dobre viem, že to mám brať ako rozkaz. Vstávam zo stoličky a cestou ku katedre ma napádajú rôzne veci, toho prečo si ma pán Munoz zavolal.

„Je to vaša písomka?“ Pýta sa ma odťažito akoby mi neveril a v ruke drží papier. Obzerám si ho a prvé, čo mi bije tváre je veľké písmeno „D“! D – éčko ? Snáď som až taká hrozná? Síce som tejto písomke moc času nevenovala, ale na D som toho vedela oveľa viac. Krútim hlavou, že to nie je možné i keď na okraji papiera je napísané moje meno.

„Nevedel som, že vám ten dejepis až tak nejde.“ Hovorí a ja sa mlčky prizerám ako sa moja známka potápa smerom dole.

„Nič sa nedá robiť, budeš si to musieť napísať ešte raz.“ Precízne artikuluje a aj keď čakám, že si robí srandu a povie nejaký vtip, posiela ma aby som si naspäť sadla do lavice.

Zbytok hodiny som úplne inde, neverím, že som hlavnú koncoročnú písomku takto dodrbala. Zvyšok dňa mal celkom dobrý priebeh, až do vtedy kým sa nám neskončili všetky hodiny a nastal ten vytúžený moment – ísť domov. Predstava môjho pohodového večera sa mení v zápätí keď si znovu spomínam na to pozvanie a naozaj premýšľam nad tým, či by som tam mala ísť. Kráčam spolu s Miou na autobus a čakám, že mi navrhne aby som išla k ním ako je to každý Piatok po škole.

„Ideme k nám?“ Po dlhej dobe čakania sa ma pýta v autobuse. Váham a potom odpovedám.

„Už som sa bála, že sa neopýtaš.“ Zvyšok cesty sa škeríme na ľudí vonku za sklom a smejeme sa na Decana – to je jeden bifľoš z našej školy – sedí vždy sám a zrejme trpí samomluvou. Občas mi ho príde ľúto, ale aby som sa ho zastávala to teda nie – nepotrebujem aby mi ešte niekto nadával do blbých hlupaní.

„Cíť sa tu ako doma.“ Hovorí Mia a hádže s taškou o zem. Na tento priebeh som zvyknutá, je to ako môj druhý domov. Mia je asi jediná, ktorá ma drží pri nádeji, že môj život má ešte zmysel.

„Idem hore.“ Kričí, a už len počujem známi dupot po schodoch. Rozmýšľam nad tým, čo mám dnes na pláne a pohľad mi padá na chladničku. V mysli sa mi vybavujú reklamy na MC donald´s s tým rozdielom, že teraz by som si vážne dala niečo pod zub. Mia býva vo veľkom rodinnom dome spolu s rodičmi a jej bratom Paulom. Tuna ma berú už ako súčasť rodiny, spolu sme kamošky myslím, že už od škôlky a ja jediný človek na škole, ktorému verím. Otváram dvierka a hneď do očí mi bije veľká bageta – tá ktorú tak milujem. V duchu dúfam, že ma snáď nikto nezabije keď z nej ochutnám a preto si ju beriem do rúk a pomaličky vychutnávam každé jedno sústo.

„Neverím, že si mi to zožrala.“ Obviňuje ma Mia, keď pozerá do chladničky a hľadá bagetu.

„Čo som ti akože mala zjesť?“ Prehĺtam a snažím sa byť nenápadná i keď dobre viem, že moja ochutnávka sa skončila fiaskom a zjedla som ju celú aká bola veľká.

„Allys, nerob sa, že nevie o tej bagete.“ So stuhnutou krvou v žilách sa jej priznávam k mojej pažravosti.

„Tak čo, ideš?“ Sadá si Mia na gauč a zapína telku. Dobre viem, že myslí na to rande, keď ja sa však stále akosi neviem rozhodnúť.

„Neviem, čo ak je to ďalší podraz od Rebeccy?“ Beriem pohár do ruky a napíjam sa džúsu.

„Čo si normálna? Veď tá o teba už nejaví záujem, v poslednej dobe len Lucas a ty to dobre vieš."

„Dobre, povedzme, že to nie je ona, ale čo keď mi to poslal práve Decan, ten bifľoš?“

Zamračila sa a asi začala rozmýšľať. Moje myšlienky boli však všade. Jedna časť pri ockovi a jeho pohovore, ďalšia pri Niallovi a jeho nečakanej správe od jeho mamy a to, že ma niekto po dlhých rokoch odmietania všetkých chalanov konečne pozval na rande, ak to tak môžem nazvať. Možno, že tým predsa len nič nestratím a pri najhoršom získam dobrého kamoša.

„Nie, on nie! Ten sa dokáže rozprávať aj sám so sebou a uznaj všetci chalani na škole by stáli zato.“ Zamýšľam sa nad jej odpoveďou a zisťujem, že má pravdu.

Moje pocity sa na chvíľu vrátili naspäť k Niallovi a k tej fotke, čo mi poslal , no dobre viem, že to nič vo vzťahu medzi nami nemení a tak sa rozhodujem sama za seba. Vrie vo mne milión pocitov ale nakoniec Mii hovorím.

„Tak dobre, pôjdem tam, ale ak sa niečo zomelie, zabijem ťa.“ ..