Boy from the past (Niall Horan) I. séria

45. Chapter

Chytili ma pod krk, vytrhli tašku, vzali kabelku a začali ma mlátiť, nevedela som, čo sa to deje. Nikomu som tu nič nespravila. Vzali si kabelku s peniazmi, môj mobil, našťastie som tam nemala žiadne doklady, ale to im zjavne nestačilo. Hodili ma o zem a kopali do mňa až kým som nezatvorila oči od bolesti, zakončili to hrubým kopancom do hlavy .. nezmohla som sa na nič viac, len som posledný krát vdýchla, položila sa na zem a počúvala výsmech, tých, ktorý tam boli.

..

Zobudila som sa na hladkanie po líci, bola som kdesi v prostredí, ktoré mi vôbec nič nehovorilo. Snažila som si spomenúť na to, čo sa stalo ., ale čím viac som sa to snažila dozvedieť, tým to bolo horšie, ba k tomu som nemohla prísť na to, čo bolo ešte pred tým, nepamätala som si nič, ani to kto som, a kde bývam.

“Konečne si otvorila očká.” Povedala pani, ktorá sedela vedľa mňa na posteli.

“Ehm, kde som? Kto som?” Vypadlo zo mňa ako prvé. Tá pani sa iba pozrela na muža, ktorý stál tiež v izbe a obidvaja prikývli, nechápala som, čo to má znamenať.

“Moja zlatá, včera ťa na ulici prepadli, keď si sa dlho nevracala domov vybrali sme sa ťa hľadať a bola si tam, celkom dobitá, vzali sme ťa do nemocnice a tam ťa ošetrili, však po tom ako nám povedali, že budeš mať mierny otras mozgu, sme sa rozhodli, že si ťa vezmeme domov, naozaj si nás dcérka nepamätáš, nič?” Povedala.

Snažila som sa prísť na to, či som v tej nemocnici, bola a v hlave bola iba samá tma, vôbec nič.

“A ako sa volám?” Chcela som vedieť.

“Si Emma Winterová, už si spomínaš?” Povedal chlap a probližoval sa ku mne. Neviem prečo, ale mala som pocit, že tých ľudí som v živote nevidela, aj tie ich výpovede o tom, že ma vzali do nemocnice a že sú vlastne moji rodičia ma dosť miatli.

“ A bývame, 20 kilometrov od Londýna, na osamotenom mieste v menších horách.” Dokončila vetu tá žena. Zavládol vo mne čudný pocit, Londýn? Ehm, ja a Londýn už od začiatku mi tu niečo nesedelo, ale vôbec ale vôbec som si na nič nevedela spomenúť.

“A ako dlho bude trvať tá moja amnesia?” Pýtala som sa. 

“To nikto nevie, mala si veľký traumatický šok, môže to trvať týždeň, mesiac ale aj rok, kým si spomenieš na naše spoločné zážitky.”

“Mám súrodenca, alebo niekoho?” Zasipala som ich aspoň million otázkami.

“Lenka, tvoja staršia sestra, nič ti to nehovorí? Je vedľa v izbe, zavolám ju?” Pýtal sa ma muž.

“Nie!” Rázne odpovedám.

“Som hladná.” Hovorím.

“Jasné, hneď ti prinesiem niečo do postele, môžeš sa rozhliadnúť po izbe.” Obidvaja odišli. Nebol to celkom obyčajný dom, skôr mi to pripadalo ako chalupa, niekde v lese. Neisto som vstala z postele a podišla k oknu.

Zhrozila som sa. Výhľad som mala hádam na million hektárov lúky, nikde ani živej duše. Hneď ma napadla otázka.

“Ako tu niekto môže žiť?” Čudné na človeka, ktorý tu žil podľa všetkého od malička. Bývala som niekde na lúke, kto vie ako ďaleko od civilizácie. Rozmýšľala som nad tým, čo mi povedali. Vraj ma niekto prepadol na ulici, lenže tu ulice ani zďaleká nie su, tak potom? Niečo mi tu nesedelo, bolo to dosť čudné.

“Tu sú raňajky.” Vošla do izba pani a podišla hneď ku mne.

“Krásne prostredie čo?” Usmiala sa.

“Áno, ale žiadne ulice ..” Zvraštila obočie.

“Ako to myslíš?” Oponovala.

“Povedali ste mi, že ma niekto prepadol na ulici, lenže tuna žiadne ulice niesu ..” Hovorím. Nachvíľu ma išla prebodnúť pohľadom.

“No jasné, že ťa tu vonku nikto neprepadol, bola si s ockom v Londýne na nákupe, kedže tu obchody nemáme.” Skončila.

“Aha..” Odpovedám a beriem jej podnos s jedlom a dávam si ho na stôl.

“Chlieb s maslo a džemom, tvoje obľúbené raňajky.” Hovorí.

“Vážne?” Nesmelo sa pýtam. Neodpovedá mi, len potichu odchádza z izby.

Cítim sa čudne, a srdce mi vraví, že tu nie je niečo v poriadku, ale čo?! Ani tá, sestra mi akosi nepasuje. Mala som ju vôbec? Snažím sa spomínať, ale znovu ma zastavuje tma. Vzdávam to a od hladu si radšej idem dať ten chlieb s maslom a džemom, ktorý je vraj môj obľúbený.

V kľude som sa najedla a v tom mi niekto klope na dvere.

“Ďalej.” Hovorím, lebo sa mi nechce vstávať. Vo dverách rázom vidím, útlučkú blondínu so snehovobielou tvárou, v ktorej má bojazlivý výraz.

“Ty si Lenka?” Pýtam sa jej.

“Pššt.” Odpovie. Prejde ku mne na postel, sadne si a chvíľu si ma obzerá.

“Čo ti povedali?” Pýta sa ma.

“No, že ma prepadli na nákupoch v Londýne, že teda mám amnéziu ..”

“Ja som to vedela!” Prerušila ma.

“Čo si vedela?” Skríknem.

“Nie tak nahlas, budú nas počuť.” Šepká.

“Tak, čo si vedela?” Šepkám aj ja.

“To isté povedali aj mne, keď som sa tu ocitla náhodou mesiac dozadu.” 

Aaa, máte tu pokračovanie :3 Ďakujem za više 13 500 prečítaní :-)