Boy from the past (Niall Horan) I. séria

54. Chapter

Allyson 

Na polícii sa o nás ihneď začali zaujímať. Vypytovali sa nás rôzne veci, ale ja som z časti nevedela odpovedať. Clacie hovorila iba o sebe a to čo sa nám stalo, potom vstúpil do izby k nám jeden policajt s fotkami v rukách. Raz sa pozrel na fotku a raz na mňa, potom zase na fotku a tak zase na mňa.

„- Tak, fajn. Mala by si to byť ty.“ Po chvíli odvrkol, nebol veľmi zhovorčivý.

„- Kto som?!“ Vybľakla som na neho. Horila som zvedavosťou kedy už konečne zistím niečo o sebe.

„- Tu si ty, a toto je tvoja rodina.“ Podal mi fotku do ruky. Na tej fotke som vážne podľa všetkého bola ja, ale bolo tam akosi priveľa osôb, nevyznala som sa v tom. Hľadala som tam toho chalana z mojich snov, žiaľ ten tam nebol.

„- Voláš sa Allyson Blue, a asi pred 4 dňami si bola vyhlásená za nezvestnú, túto fotku nám dali tvoji rodičia, takže ich ihneď pôjdem nakontaktovať, že si sa našla, ak si vážne nič nepamätáš.“

„- Bola som v tej miestnosti sama, Clacie zobrali niekde inde a zrejme ju tiež vypočúvali, nikto nám neveril, že sme prežili vážne to čo sme rozprávali.“

Sedela som na stoličke a pozrela sa na hodinky, sedela som na polícii už nejakú hodinku určite. Hodinky ukazovali takmer pol 12 večer, zívalo sa mi, chcela som spať.

Niall

„- Niall! Kde si ? Rýchlo!“ Počul som ako na mňa zrazu niekto volá zo prízemia. Vyletel som z izby Allyson a utekal som rýchlo dole. Všetko tam bolo prevrátené hore nohami, Emily, jej mama, akoby sa radovala a obímala Josha zatiaľ čo sa pán Billy obliekal a ponáhľal sa von, nevedel som, čo sa deje.

„- Allyson! Našla sa!“ Konečne mi povedali, novinku, ktorá ma strašne potešila.

„- Je živá a zdravá.“ Radoval sa jej otec. Neveril som vlastným očiam, chcel so ju ihneď vidieť, obímať ju.

Naskladali sme sa do auta, a ponáhľali sa na políciu, odkiaľ nám volali. V hlave sa mi premietal scénar toho, ako ma asi tak Allyson privíta, či to bude bozk alebo obyčajné objatie, strašne som sa na ňu tešil.

Premávka v Londýne večer takmer pred polnocou nebol už veľmi hustá, takže bolo otázkou pár minút, že ju uvidím.

..

Keď sme zastavili pred políciou, ako prvý som vystúpil z auta práve ja. Otvoril dvere a nahlas kričal :“ Ally.“ Pokiaľ ma nezastavil policajt a ihneď ma umlčal.

Allyson.

Neskôr zase prišiel za mnou ten čudný policajt a povedal mi, že o pár minút prídu moji rodičia. Potom zase odišiel. Bála som sa o Clacie, už som ju nevidela dosť dlho. Rozmýšľala som o ľuďoch, ktorý boli na tej fotke, ale ani jedna tvár mi nič nehovorila. Bála som sa, že si nikdy nespomeniem.

Po 20 minútach ticha som začula ako niekto začal nahlas kričať „Allys!“ Čo bolo moje meno. Srdce sa mi rozbúchala natoľko, že som chcela otvoriť dvere a pozrieť sa, kto po mne tak kričí, no keď som sa postavila zo stoličky, ďalej som nespravila ani krok, nohy som mala v jednej veľkej triaške, nevládala som sa ani pohnúť a preto som si sadla naspäť na stoličku a čakala čo bude ďalej.

Potom sa pred dverami asi rozprávali moji rodičia, policajt im oznámil, že som utrpela šok, a že na nič z minulosti nepamätám.

Potom sa už len stále dobíjali k dverám až ich nakoniec strážnik pustil do vnútra. Všetci sme na seba pozerali ako na padajúcu hviezdu na oblohe, naraz som si prezrela všetky tváre a potom mi všetko preblesklo hlavou. Bol to akoby blesk v mojej hlave, osobitne som ich všetkých začala spoznávať.