Boy from the past (Niall Horan) I. séria

18. Chapter

"Čo budem teraz robiť?" Behá mi po hlave táto jediná otázka, beriem do úvahy, že som v Londýne, že tu okrem mojej rodiny a susedov nepoznám nikoho a že to tu nenávidím, tiež, že ma zajtra čaká škola a mám chuť ísť odtiaľto niekam preč, nevidieť nikoho známeho.

Sedím v izbe a jediná moja spoločnosť sú 4 steny, ktoré ma nútia k ..depresii, pozerám na moju cestovnú tašku a napáda ma, že v nej mám laptop, ale potom krútim hlavou, že to nemá zmysel, lebo ja potrebujem niečo iné, nie vykecávať sa na Facebooku alebo Twittery, to mi vážne nechýba. Zahadzujem myšlienku stráviť zvyšok večera na posteli za laptopom a som rázne rozhodnutá, že pôjdem von, Londýn je veľký a ja ho ešte nepoznám, kysnúť tu a pozerať sa na otrávený ksycht všetkých v dome, to nepotrebujem, preto si vyberám všetky veci z kufra a hľadám niečo v čom by som mohla vyzariť spoznávať Londýn.

"Fú, pripravená?" Pýtam sa samá seba a pritom pozerám do zrkadla, či vyzerám aspoň trošku dobre.
"Idem do toho." Beriem si malú kabelku, v ktorej mám mobil, peňaženku a lístok na ktorom je napísaná ocková adresa. Potichu otváram dvere aby ma nikto nepočul, nechcem totiž aby niekto vedel, že idem preč. Štverám sa po špičkách okolo dverí a zisťujem či je vzduch čistý. Zdá sa, že všetci sú teraz vzadu na záhrade a tak ma nikto nemôže vidieť. Utekám cez cestu a smerujem k veľkej bráne, ktorá ma brzdí lebo nemám ani tušenia ako sa otváre. Obzerám sa okolo a snažím sa prísť nato ako ju otvorím, vedľa však vidím skrinku, v ktorej je plno vypínačov, moja blondínska intuícia mi vraví aby som jeden vyskúšala snáď sa trafím. Stláčam jeden s nápisom "ON" a brána sa v zápäti otvára. Rýchlo cez ňu utekám aby sa náhodou znovu nezatvorila, takúto detektívku som nezažila už pekne dlho, posledný krát možno ešte v detstve. Otváram kabelku a hľadám v nej papierik, pre mňa strašne dôležitý.
"Baker Street, štvrť -i Marylebone, mestský obvod - City of Westminster, 189" Opakujem si v hlave dookola aj keď nemám ani tušenie kde sa to nachádza. Idem po ceste kde občas prejde nejaké auto, ktoré patrí jedným z tých zbohatlíkov z tejto ulice. Po dlhom chodení sa dostávam takmer do centra Londýna, stojím na ulici Giles' Circus, a neviem čo ďalej. Vonku sa už pomaličky stmieva a ja som ešte stále nedosiahla svoj cieľ - navštíviť ocka. V beznádeji sedím na lavičke v "Hyde Parku" a v ruke stláčam mobil aby som ockovi zavolala, že som sa stratila v Londýne, no ako tak premýšľam mohla by som sa ešte niekoho opýtať. Vonku je už šero a málokomu vidím do tváre, začínam sa báť, že som spravila chybu a radšej som mala povedať Emily nech ma odvezie. 
..
Stále sedím na lavičke a rozmýšľam čo budem robiť. S hlavou v rukách sa pozerám do zeme a dúfam, že ma nejaká dobrá duša odtiaľto dostane.
"Môžem si prisadnút?" Pýta sa ma zamatový hlas, trošku s londýnskym prízvukom. Dvíham hlavu od zeme a pozerám sa na pomenšie uplakané oči, bledú tváričku a krásne hnedé vlasy, do oči veľmi nevidím a viem, že vedľa mňa sedí nádherný chalan. Pregĺgam, som ticho a nervózne prepietam prstami. 
"Prečo plačeš?" Obraciam sa k neznámemu krásnemu chalanovi a snažim sa získať odpoveď na moju otázku. Pomaličky sa ku mme otáča a zotiera si slzy z tváre.
"To ten môj život." Stroho odpovedá.
"Hmm, No, som si istá, že na tom niesi horšie ako ja, ráno priletíš do Londýna k mame ktorú vidíš pár krát do roka, nenávidiš ju, rozhodneš sa, že pôjdeš hľadať po Londýne kde je tvoj ocko, nakoniec zablúdiš a skončíš tu .." Nešťastne ukončujem vetu s pomenším vzdychnutím.
"To si vážne spravila?" Pozerá sa na mňa akoby som si z neho robila srandu.
"Vtedy to bolo najlepšie riešenie.." Zachvel sa mi hlas, zmatneli oči a po líci sa mi skotúľala maličká slza.
"Máš aspoň adresu?" Hovorí a ja už dúfam, že mi z tohto miesta pomôže uniknúť. Vyťahujem pokrčený papierik a podávam mu ho do rúk s dôverou, že ma nesklame.
"Hm, to poznám ak chceš môžem ťa tam zaviesť, nie je to ďaleko." Podáva mi ruku a vstáva z lavičky. Je to čudné ale verím chalanovi, ktorého poznám sotva 15 minút ale viem, že je iný, nato, že ma nepozná mi chce pomôcť a to z toľkých ľudí koľko som dnes stretla neurobil ani jeden. Ruku mu obetujem a pomaličky sa vzdiaľujeme od lavičky kde som strávila najmenej hodinu svojho života..