Boy from the past (Niall Horan) I. séria

68. Chapter

Na našom mieste ? Akosi som sa nevedela rozpamätať, a čo už len malo znamená to „ako za starých čias“? Bola som z toho zmätená, no potom som sa nad tým trošku zamyslela.

Naše miesto bolo, určite na našej záhrade, keďže bola veľká bolo tam aj dosť súkromia. Bola náhoda, že som tam mala namierené ešte pred tým ako mi napísal smsku, no nevadilo mi to. Otvorila som dvierka do záhrady, kde ma privítala veľká tráva (ako inak keďže som nebola doma, nemal ju kto pokosiť). Tak som stála na jednom mieste a obzerala sa okolo seba, či niekde náhodou nezazriem Nialla, pretože v plote bola diera, cez ktorú sme preliezali ešte ako malí, on ku mne a ja k nemu, zakrádali sme sa k sebe, bolo to už vtedy veľmi zlaté, teraz som to ani veľmi tak nebrala.

„Skoro som sa zabil.“ Dobehol ku mne Niall.

„Prečo máš roztrhané tričko?“ Čudujem sa.

„Vieš tá diera v plote?“

„No?“

„Kedysi bolo jednoduché cez ňu prejsť, akosi som povyrástol.“ Hovoril a popri tom si pokúšal opraviť roztrhané tričko.

„Ale na chrbte? Čo si robil?“ 

„No neostávalo mi nič iné ako ho preliezť, tak som sa tam akosi zasekol.“ Spustila som spŕšku smiechu.

„Mal si ísť ako normálny človek, cez náš dvor.“ Krútim hlavou a neprestávam sa smiať.

„Potom by to stratilo čaro.“ Odvrkol, konečne sa prestal hrať s tričkom a začal sa obzerať po záhrade.

„Vidíš ten strom vzadu? Ten veľký.“

„Viem na čo myslíš, nepôjdem tam.“ Odvrknem mu, pretože strom, na ktorý práve ukazoval bol za veľkou džungľou, do ktorej som ani náhodou nechcela vkročiť.

„Povedal som naše miesto, nekaz to. Prosím.“ Pozrel sa na mňa šteňacím pohľadom.

„Veď ani neviem, či tam je ešte ten rebrík.“

„Ak by aj nebol, už sme dosť vysoký, vyšpĺhame sa tam.“

„Cez tú trávu ma nedostaneš.“

„Zobral by som ťa aj na koňa, ale to mám na pláne inokedy.“ Chytil ma za ruku a ťahal cez veľkú trávu až k stromu o ktorom sme hovorili. Bol to výnimočný strom, pretože na ňom sme mali postavenú našu malú skrýšu, keď sme boli ešte malí stále sme sem chodievali, no postupom času čím ďalej tím menej. Nebola som tu už ani nepamätám. Viem, že túto skrýšu sme stavali ešte s mojím ockom, Niallovím ockom, pridal sa aj jeho brat Greg, a my sme sa len prizerali ako nám pred očami rástol náš druhý domov. Nato, že bol na strome, vo výške asi 3 metrov, vždy som sa tam cítila dobre. Nebol len tak obyčajný, mal strechu, takže v ňom bolo vždy sucho, bol poriadne stĺknutý od dosiek, takže žiadne pozorovanie sa konať nedalo, mali sme tam aj stolík, kde sme si ukladali rôzne veci, už si ani nepamätám čo v ňom bolo, a tiež malé stoličky. Bol tam aj koberec, udržiavala sa čistota, jednoducho sme si na tomto mieste dali záležať, len som sa bála, že po toľkých rokoch už nebude bezpečný aj keď na neho použili dosť kvalitný materiál. Bol to pre mňa „kotol“ plný spomienok, ale krásnych spomienok. Nechápem prečo ma sem Niall zavolal, no mám tušenie, že to bude mať spoločné niečo s naším detstvom. Vôbec som sa toho nebála, pretože chvíle s ním boli pre mňa jedné z najkrajších. 

„Hovorila som ti, že tu nie je rebrík.“

„Tak ja pôjdem naspäť a donesiem ho.“

„Ty ma tu chceš nechať samú? To sa radšej na ten strom vyštverám.“ Zahlásila som a ihneď sa začala štverať po strome.