Boy from the past (Niall Horan) I. séria

10. Chapter

„Hmm, náhodou si si nepomýlil stôl?“ Vyšlo zo mňa a to z jedného prostého dôvodu. Predo mnou totiž stál najlepší kamoš toho Lucasa, vážne, určite si ma musel s niekym pomýliť, nie je možné, že by prišiel práve za mnou.
„Sedí tu Allyson?“ Opýtal sa bez akejkoľvek triašky v hlase. Neviem, či si zo mňa teraz robí srandu alebo to myslí vážne.
„Áno, ale..“
„Aké ale?“
„Ja na niekoho čakám, teda už som na odchode..“
„To je v poriadku, lebo čakáš na mňa.“
„Teba? Počkať..“ Žeby ten lístoček poslal on?
„Áno, to ja som ti poslal ten lístoček, prepáč, že som ťa neoslovil normálnejším spôsobom, ale v škole sa to ani snáď nedá..“
„No to nevadí, ja idem domov, fakt som sem nemala ísť..“
„Ale veď nesúď ma ako knihu podľa obalu, môžem ťa aspoň pozvať na zákusok?“
Čo mu mám povedať, veď po ňom ide hádam ďalšia polovica školy, je taký sladký. Prenikavá zeleno – oriešková farba očí vyzerá byť úprimná a jeho hnedé nagélované vlasy ma ťahajú naspäť k oknu, aby som si sadla. Rozmýšľam nas tým, čo som si zaumienila, veď o takom niečom sa mi ani nesnívalo i keď priznám sa, Niall mi stále nezišiel z mysle.
„Dúfam, že s týmto nemá Rebeca nič spoločné.“
„Ale čo si, práve jej by som to na krk vážne nezavesil, tak už si sadneš?“ Prehovára ma pohľadom a núti ma zabudnúť na toho, ktorého mám najradšej. V duchu mu tlieskam lebo ma oslobodil od toľko ročného bremena, konečne som sa cítila byť sama sebou a teraz už bez masky úsmevu sedím za jedným stolom s Adamom a neuveriteľne sa bavíme.
„Prečo si mi zo začiatku neverila?“ Pýta sa ma a pozerá smerom k pultu.
„Lebo som si myslela, že v tom má prsty Rebecca.“ Tiež sa otáčam k pultu a zisťujem hroznú vec. Stojí tam Emily – jeho bývala a pohľadom ma ide zabiť. Vzápätí sa otáčam preč a lyžičkou šprtám do zákusku.
„Nevšímaj si ju.“ Hovorí a zvádzavo sa usmieva.
„Najradšej som tu nebola.“
„Tak môžeme ísť von.“ Navrhuje.
Až teraz si uvedomujem o čom som prišla za tie celé roky. Je KONIEC Niallovi, je mi jedno, že sa mi ozval, lebo je už proste neskoro. Chopím sa novej šance pre zmenu, tak to bude najlepšie, zabudnúť na všetko čo sa kedy stalo a začať úplne odznova.

„Prepáč, ale môžem sa spýtať?“ Pýta sa ma a je vidieť, že by na tú otázku rád poznal odpoveď. Kývnutím odpovedám a čakám, čo na mňa zas vyhŕkne.
„Možno to bude trošku sprosté, ale nedá sa mi neopýtať. Más niečo s Niallom?“ Táto otázka mi priam vybila dych, odkiaľ on už len môže o ňom vedieť.
„Máš pravdu, je to sprosté.“ Otáčam sa a kráčam od neho smerom k nášmu domu.
„Allyson, ja som to tak vážne nemyslel.“ Je posledné, čo počujem, keď pred ním zatváram dvere od domu. Pre istotu ešte otáčam kľúčom a trpím jeho búchanie na dvere, ďalších 5 minút. Keď konečne odišiel opretá o dvere klesám ako padnutá troska na zem a hlavu si dávam do dlaní. Neskôr nimi mlátim o zem a rozprávam sa sama so sebou.
„Si všade okolo, no nemôžem ťa vidieť ani objímať. Tak už si konečne rozmysli, či mi dáš pokoj, alebo si to všetko vysvetlíme. .Prenasleduješ ma hádam všade, už sa to nedá vydržať.“
Uplakaná karhám svoj život a myslím na to najhoršie, keď práve v tú chvíľu kráča ocko po schodoch dole smerom ku mne.
„Allyson, moja malá, čo sa ti stalo?“ Kľačí pri mne a snaží sa ma utešiť.
„Ale nič, to prejde.“ Jedinú vetu, ktorú si opakujem aspoň miliónkrát, no vôbec to nie je lepšie.
„Čítal som tvoj odkaz, vážne si bola na rande?“
„Nebolo to rande, a prosím nechajme to tak. Radšej mi povedz ako sa ti podarili pohovory?“ Špirálu mám zaiste rozmazanú, ale to ma teraz trápi najmenej.
„Vieš ako to chodí, veľa uchádzačov málo miesta.“
„Ako si nič nenašiel?“ Ukľudňujem sa a sadám si do kresla.
„Nie, no teda. V jednej firme mi sľúbili, že sa ozvú, tak mám čakať.“
Nechcem teraz do ocka hádzať hrach, ale keď niekomu povedia „ ešte sa ozveme“ znamená to „nie, neberieme vás“, ale toto som si radšej nechala pre seba. Pre istotu mu práve naopak dodávam silu aby čakal.
„Určite sa ti ozvú už zajtra..“ I keď je víkend, dúfam, že áno.
„Tak aspoň mi povieš s kým si bola?“ Začína ocko novú tému, po minúte trápneho ticha.
„Adamom Stewartom..“ Odpovedám a zároveň vstávam aby som si dala pohár minerálky.
„Toho poznám, vysvetlíš mi prečo si plakala?“ Začína takticky i keď už by sa mi hodilo všetko zo seba vysipať.
„Opýtal sa ma na Nialla.“ Odmĺčam sa, aj keď by som ešte niečo rada dodala.
„Aha, ten tvoj „kameň úrazu“.“
„Tak to ma fakt urazilo.“ Hovorím i keď sa nedá poprieť, že sa na tom z časti smejem. Z toho všetkého mi totiž už občas riadne prepína. O pár minút už ocko hovorí úplne inú vec, o jednom chlapovi, ktorého stretol na pohovore. Vážne on je moja veľká opora, aj keď mi občas lezie na nervy, tak ho mám strašne rada.
Medzi rečou ma však vyruší zvuk môjho mobilu, hádam kto by to tak neskoro v noci asi mohol byť. Mia už určite spí, mama by mi snáď nevolala a žeby to bol Adam? Odkiaľ by mal ale tak moje číslo?
„Tak zodvihneš to?“ Vyzíva ma ocko.
Vyťahujem mobil z vrecka a pokúšam sa zistiť ako sa dostanem k tomu aby som zodvihla hovor. Volá mi však nejaké číslo, ktoré nemám uložené. Vzdávam to a radšej nedvíham, možno to je Adam a s tým teda nemám teraz chuť hovoriť. Keď sa mi však pokúša dovolať už druhýkrát je mi jasné, že to len tak nejaký omyl nebude. Premáham sa a idem to zodvihnúť.
„Prosím, kto volá?“ hovorím. V telefóne však nastáva úplne ticho, asi si to ten „niekto“ rozmyslel pre istotu ešte raz hovorím.
„Haló?“
Počujem len ozvenu môjho hlasu no viem, že na druhom konci niekto určite je.
„Vôbec to nie je vtipné.“ Zúrim a chystám sa zrušiť hovor. Však v tej chvíli sa ozýva hlas.
„Prepáč..“ A nič viac zase ticho ..