Syn mafiánskeho bossa sa zamiluje na život a na smrť!
Odvažne dievča bude musieť bojovať za život svojej celej rodiny!
~~~
Stala pred vchodovými dverami a revala ako levica, ktorej roztrhali jej mláďa v zuboch iné divé zvery.
,,Vyjdi von a postáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~~~
,,Pravda je nezvratná. V panike ju môžeme odmietnuť, v nevedomosti sa jej vysmiať, v zlomyseľnosti ju prekrútiť, ale ona zostáva." — Winston Churchill
~~~ V ten sychravý tmavý večer sa Leyla tešila predovšetkým na horúcu sprchu, ktorú si dá, akonáhle skončí svoju prácu a odíde unavená domov.
Ešte večera Leyla a budeš si môcť oddýchnuť od tohto obrovského sídla. Kládla na mramorový stôl v smotanovej farbe taniere a servítky. Uhladila ešte pre istotu malý biely obrúsok v strede a skontrolovala príbory. Takto mi to hovorila Freda. Lyžička ide sem a vidlička sem, sklenička na vodu v túto stranu a na víno hneď vedľa.
,,Syn môj, Sergio, som veľmi rád, že si sa ujal miesta po mojom otcovi." Leyla ihneď nadvihla svoje sivasté oči zvedavosťou, keď k jej ušiam priletel hlas jej vlastného otca Fedderica. Oslovil Sergia tak, ako jej brata Jovanniho nikdy, ako jej sestru Elsu nikdy a tak, ako ju samú nikdy.
Pochopila to.
Po prvýkrát pred ňou stojí človek, ktorý ju splodil.
Smutné!
Áno, presmutné.
Žiaľ, aj takíto rodičia existujú.
Srdce jej vynechalo úder, keď zbadala jeho vzhľad. Vysoký elegantný muž stredného veku. Dokonalo oholený. V čiernom obleku, s troma otvorenými gombíkmi navrchu jeho bielej košele, čo kontrastovalo s jeho tmavými vlasmi a šedými hlbokými očami, ktoré mala po ňom.
Tak toto si ty? Človek, ktorý ma opustil, keď som ešte nechodila ani do školky?!
Fedderico sa posadil za hlavné miesto, za veľkým svetlým mramorovým stolom, kým po pravej ruke mala miesto jeho manželka Norah a po ľavej Sergio.
Rodinná idylka. Zmrštila podvedome obočie mladá žena, než opäť sklonila hlavu, aby zodvihla tácku, na ktorej priniesla taniere a príbory a v mysli jej zostal obraz usmievajúceho sa Fedderica. Nie na ňu, ale na tých dvoch ľudí, ktorým patrilo jeho srdce, jeho obmedzené srdce.
Bodnutie na hrudi pocítila nielen pre to, čo videla, ale hlavne pre to, čo vtedy počula.
Rozhovor, pri ktorom jej vlastný otec Sergia neustále oslovoval slovami ,syn môj.'
Čo jej viac trebalo?!
Narovnala si vrch rovnošaty a odchádzala mĺkvo naspäť do kuchyne, keď si ju konečne všimol aj on a prihovoril sa prizerajúc blizšie, k osobe, ktorú nepoznal: ,,Slečna, vás tu vidím prvýkrát, vy ste tu nová?"
Leyla odpovedala len obyčajným: ,,Áno, som. Môžem odísť?" Nepozrela sa na neho, očný kontakt uprela na jeho manželku. Tá mobilný telefón ukladala do kabelky a druhou rukou hladila manžela po chrbte jeho dlane.
